029 Chcú náš keš. Tragédia spoločného lesa. PFIGS  Zlé peniaze, dobrý život

O peniazoch, ekonomike a snahe prežiť život čo najlepšie na prvý pokus.

Tragédia spoločného lesa

Pod vrcholom mi už bolo zle. Z chabej fyzickej formy, ktorú preťažovala aj posviatková nadváha. No aj z toho, čo som pri šliapaní v Nízkych Tatrách videl naokolo.

Štát nechal zmiznúť z  Národného parku naše stromy.

Oni hovoria kalamita, lykožrút či omladzovanie porastu. Ja počujem obchod s drevom. Po kalamite zostáva drevo lesu, ktorý ho opäť využije ako kapitál pre ďalší rast v prirodzenom cykle. Teda aspoň by mohlo, keď už predstierame, že ide o Národný park. Aj s tými lykožrútmi sme zatočili. Vytrhali sme si všetky zuby preto, aby sa náhodou nejaký nepokazil.

Aj tu „pomohli“ dotácie z EÚ. Stromy v našom Národnom parku európske peniaze zmenili na „zelené“ palivo –  dotovanú biomasu. Nové cesty na hasenie požiarov postavené z eurofondov znížili náklady ťažby. Problém vyriešený, už nemá čo zhorieť.

Tragédia spoločného tatranského lesa ilustruje zlyhanie štátu. Štátny majetok nikdy nie je spoločný. Jeho použitie kontrolujú dočasní správcovia. Suplujú neinformovaných, nezainteresovaných a vzdialených vlastníkov. Správca na rozdiel od skutočného vlastníka majetok nikdy nemôže ako celok predať a realizovať tak jeho dlhodobú hodnotu. Preto iba maximalizuje tok príjmov počas jeho spravovania. Často tunelovaním, humpľovaním a žmýkaním, bez ohľadu na budúcnosť. No nechám peniaze na stole môjmu nástupcovi? Po nás púšť.

Trhy

Zlato sa dnes pred začiatkom obchodovania začalo svižne šplhať k 1250 dolárom za uncu. Euro je približne tam, kde pred týždňom (1,058 dolára). Americké akcie zostávajú na historických maximách. K maximám sa blížia aj z hľadiska podielu dlhu k účtovnej hodnote vlastného kapitálu mediánovej firmy.

PFIGS

Prezident Európskej komisie Juncker sa údajne vyhráža, že ak neprejde ním podporovaný plán na užšiu integráciu v podobe vytvorenia spoločného ministerstva financií, tak odstúpi. To by mohla byť šanca konečne sa ho zbaviť. Zmeniť smerovanie EÚ predtým, než sa rozpadne. Len škoda, že na jeho sľuby sa nedá spoľahnúť, keďže zvykne strategicky klamať.

Podľa nemeckej centrálnej banky je tamojší trh nehnuteľností vďaka prinízkym úrokom ECB prehriaty. Nadhodnotenie odhaduje na 30 %. Bundesbanka dokonca vymenovala najrizikovejšie mestá – Berlín, Kolín, Düsseldorf, Frankfurt, Hamburg, Mníchov a Štutgart. Nízke úroky z ECB máme aj my, no naša NBS sa bubliny neobáva.

Aj nemeckej kancelárke Merkelovej sa zdajú byť úroky ECB pre Nemecko prinízke. „Monetárna politika nie je nastavená na Nemecko, ale je skôr zameraná na iné krajiny, od Portugalska po Slovinsko alebo Slovensko. Ak by sme ešte stále mali nemeckú marku, tá by mala určite inú hodnotu ako euro.“ Hľadiac na ekonomický rast, stav nášho pracovného trhu a ceny nehnuteľností si nás Merkelová evidentne pomýlila s Talianskom, ktoré by bez dotácii z ECB v podobe nízkych úrokov neprežilo.

Francúzske 10 ročné dlhopisy už majú vyšší výnos ako tie írske. Neistota ohľadom prezidentský volieb dvíha tamojšie úroky. Bude treba zmeniť skratku problematických krajín periférie z PIIGS na PFIGS?

Eurozóna obnovila rokovania s Gréckom o pokračovaní finančnej pomoci. Výnosy na gréckych dlhopisoch po tejto správe klesli.

Žijeme dobu PHD štandardu. FOMC  (Federal Open Market Committee) –  kľúčový rozhodovací orgán americkej centrálnej banky ovládli ekonómovia a akademici. A tí nemajú radi hotovosť. Sloboda, ktorú hotovosť poskytuje, umožňuje ľuďom utiecť z ich experimentov.

Zdroj: @KateDavidson

Vojna proti hotovosti

„Minulé leto som zašiel do banky a povedal im, že potrebujem milión dolárov v hotovosti. Pýtali sa ma na dôvod. „Keď som peniaze do banky vkladal, príčina vás nezaujímala, prečo sa ma na ňu pýtate teraz, keď si ich chcem vybrať?“ odpovedal som.“ Tak začína zaujímavý príbeh o tom, aké ťažké je dostať sa k vlastným peniazom v americkej banke.

Vojna proti hotovosti je globálna. K téme som mal rozhovor v stredajších Hospodárskych novinách.

Používajú sa výhovorky o boji proti kriminalite, no cieľom je totálna kontrola štátu nad peniazmi, intenzívnejšie zdanenie a výnosy pre finančné spoločnosti.

Finta so strašením ľudí zločinom, ktorú dnes používajú politici a centrálni bankári, má minimálne sto rokov. Finančník JP Morgan pri bankovej panike v roku 1907 obvolával editorov novín, aby zverejnili čo najviac správ o lúpežiach a prepadnutiach. Snažil sa vystrašiť klientov bánk, aby si z nich nevyberali peniaze.

Nástrojmi obrany finančnej slobody pred politikmi a finančníkmi sú peniaze mimo bánk, zlato, striebro a kryptomeny .

Myslím skutočné kryptomeny a nie podivné schémy.

Cukríky? Od doktora všetko liek

Deti sa dnes topia v lacnej sladkej láske hodenej do nákupného košíka pri pokladni. Na detských ihriskách sa mi už nechcelo stále vysvetľovať, prečo som zlý otec, ktorý nedopraje svojim deťom. Prečo nechcem pchať prázdne kalórie do mojich nehladujúcich detí. Lavínu sladkostí od spolu-venčiacich rodičov som zastavoval výrokom, že majú cukrovku.

Potom si v Denníku N od českej lekárky a odborníčky na výživu Miroslavy Navrátilovej prečítam, že mám deťom dávať gumené medvedíky na kosti. Nie vývar z hovädzích kostí ani huspeninu. Cukríky a sladkosti. Sú vraj v pohode. Do kila cukru denne. „Upadám do mdlôb.

„…niekam prídete a už riešite, čo tam majú a čo z toho nemôžete zjesť. A keď to zjete, máte výčitky. Stravovanie by nám malo prinášať dobré pocity. Spánok, pitie, jedlo, sex – to všetko by malo prinášať pôžitok a mali by sme to robiť akosi automaticky. Ale miesto toho sa tým veľmi zaoberáme. Nepočítame, koľkokrát sme sa nadýchli, ale počítame, koľko kalórií sme zjedli. Prečo?

Lebo svet okolo nás sa zmenil rýchlejšie, než sa stihli zmeniť naše gény. Dnes to máme príliš ľahké. Chute sú nastavené podľa prostredia stabilného milióny rokov. Nadbytok, ktorý priniesla  priemyselná revolúcia, trvá z hľadiska evolúcie nášho druhu zlomok sekundy. Dnes máme stravu príliš chutnú, príliš kaloricky bohatú, príliš často a príliš po ruke. Hlad bol kedysi pravidelnou, automatickou súčasťou jedálnička. Dnes sa k nemu väčšina populácie nevie dostať inak, ako vedomým odriekaním.

Preto sa prejedáme. Ak proti tomu aktívne nepodnikáme kroky, skončíme s nadváhou alebo metabolickými ochoreniami, ako veľká časť vyspelého sveta.

Ľudia sa tu smiali z tučnej Ameriky nevediac, že sa smejú z vlastnej budúcnosti. Sme chudí, lebo sme boli dlho chudobní. Už nie sme chudobní, preto už nebudeme ani dlho chudí. Na plavárni dnes vidím viac obéznych detí, než som stretol za prvý a druhý stupeň mojej základnej školy dokopy. U väčšiny ľudí to však začne neskôr. V strednom veku po tom, ako gény preskočili do detí. Zdravie človeka po reprodukcii evolúciu príliš nezaujíma, preto sú nedostatky prostredia zrazu viditeľnejšie.

Keď chcel otec dať deťom „cukrík“ kedysi, musel sa vyšplhať na vysoký strom a med ukradnúť útočiacim včelám. Cukrík stál náročnú prácu a odvahu. Dnes stačí pár centov. Vtedy to bol skutočný dôkaz lásky.

Tip

Študovať treba celý život. V tejto oblasti odporúčam knihu The Hungry Brain: Outsmarting the Instincts That Make Us Overeat od  Stephana J. Guyeneta. Jeho výborný (pôvodný) blog nájdete tu, nový tu.

Juraj Karpiš

Erikom Balážom budem diskutovať v stredu 1.3.2017 o 17:00 na festivale Showcrates v bratislavskom KC Dunaj o paralelách medzi lesom a ekonomikou. Volá sa to „Slobodné svety“. Zastavte sa na kus reči. Tu je predjedlo: Erik bol nedávno v rozhlase a jeho rozhovor Bez obalu stojí za to. Vaše pripomienky, postrehy a námety si rád prečítam na  tyzdennik@jurajkarpis.com. Kľudne prepošlite známemu alebo zdieľajte na sociálnych sieťach ak vás tu niečo zaujalo.

Ak chcete dostávať tento týždenník o niekoľko dní skôr a rovno do mailu , tak nižšie nechajte svoju mailovú adresu.




1 thought on “029 Chcú náš keš. Tragédia spoločného lesa. PFIGS  Zlé peniaze, dobrý život”

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *