Naboso

Šli spolu ráno výťahom v biznis centre. Sami dvaja. Ospalý štyridsiatnik v obleku ho šacoval. Odvrchu dole. Keď mu zrak padol na chodidlá s výkrikom „Uaaáááááááááááááá… do p….i!“ vydesene odskočil. „Sorry, zdalo sa mi, že máš ohorené nohy.“ vysvetlil, keď sa spamätal. Kravaťáka rozhodili čierne barefoot FiveFingers topánky, od spoločnosti Vibram. Ktovie, možno efekt prekvapenia zosilnili zvyškové drogy v jeho systéme.

Túto historku mi v roku 2012 rozprával známy, ktorého tiež z „civilizovanej spoločnosti“ zlákal svet naboso. On sa (na rozdiel odo mňa) vo FiveFingersoch odvážil aj do mesta.

Na sociálnej sieti som sa tento týždeň dočítal, že dospelí chlapi by nemali chodiť vo flip-flopoch (žabkách) do centra. Vraj sa to nepatrí. Tak som si na  jeho príbeh spomenul.

Súčasné, lokálne normy stále považujú odhalenie nôh na verejnosti za niečo nepatrične živočíšne. Mimo plavárne či iné, pre nahotinky vyhradené priestory, sa to nehodí. Týka sa to prekvapivo hlavne mužov.

Dámy môžu svoje nohy v lete vystavovať na široký obdiv kade tade, bez spoločenskej penalizácie. Aj keď ani im spoločnosť nedovolí rozbaliť to úplne: „Niektorí vyhadzovači ma nepustia do barov alebo reštaurácií.hovorí Britka Bea Marshall. Zranenia pri behaní ju donútili skúsiť to naboso. Prepadla tomu a nechce sa vrátiť. „Tak som si vyrobila také pásiky, ktoré si lepím na vrch nohy. Potom to vyzerá, ako by som mala sandále a zrazu nikto nič nepovie.“ „V Národnej galérií ma požiadali, aby som sa obula alebo odišla. Keď som sa spýtala prečo, povedali, že to je neúctivé. Netuším prečo. Keď som navštívila memoriál 9-11 v New Yorku, nechceli ma pustiť dnu. Chcela som tam ísť, tak som si musela kúpiť flip-flopy. Bolo to čudné.

Pritom donedávna sme chodili bosí všetci. Možno práve preto tie podivné tenzie dnes. Prvé topánky slúžili nielen na chodenie,  ale aj ako statusový, spoločenský signál. Prezrádzali pôvod, majetok, spoločenské postavenie a koaličný potenciál nositeľa. Aj preto sa stali normou. Bosá noha jej porušením. Opačným, varovným signálom. Pozor sedliak!

Doslova. Ilustruje to krajina, kde spoločenskú signalizáciu chodidlami dotiahli do extrému. V Číne v 19. storočí mala zväzovaním chodidiel znetvorené nohy polovica všetkých žien. V najvyšších sociálnych vrstvách takmer 100 %. „Kuk na moje znetvoreného nôžky. Môžem si to dovoliť. Som panička, nemusím drieť na poli.“ Mať prirodzené, funkčné nohy sa tam pre dospelú ženu nepatrilo.

Svet sa ale mení. Opálená pokožka, kedysi prezrádzajúca robotu na poli a nízky spoločenský status, sa už dlho nezakrýva púdrom. Naopak. Dnes signalizuje skôr drahú dovolenku alebo závideniahodný životný štýl s časom na opaľovanie. Rastúce bohatstvo robí zázraky. Oslobodzuje z farmárskej hierarchie, ľudia sa vracajú k slobodnejšej podstate. Cestujú, porovnávajú, menej akceptujú formálne autority.

Z nevoľníctva sa oslobodzujú aj nohy. Niekde pomalšie, inde rýchlejšie. Závisí od histórie a lokálnych podmienok. Kým v Grónsku sa to asi nikdy nepodarí na Novom Zélande sú blízko. Nie je tam problém stretnúť bosých ľudí v centre mesta, nákupnom stredisku ani banke. Deti chodia bosé do školy. Nik nezíza ani sa nesmeje. Napriek spoločnej kráľovnej sa tam úcta už neprejavuje topánkami.

Na naboso, „ohorené nohy“ alebo aspoň flip-flopy sa teším celú zimu, keď nohy väčšinu dňa väzním v topánkach. FiveFingers používam na behanie a pohyb mimo mesta. Do mesta a na stretnutia, kde možno očakávať prísnejšie civilizačné normy volím topánky,  ktoré sa aspoň čo naviac blížia pohybu naboso. Majú tenkú podrážku, žiadny podpätok a umožňujú roztiahnutie prstov.

Vedu tu nateraz vynechám. Aj tak nie je ustálená. Na jednej strane promotéri nepripúšťajúci nevýhody. Na druhej horliví odporci, vzývajúci boha technologického pokroku. V tomto prípade ale potrebujem dôkazy za, nie proti topánkam. Moju nohy vyvíjala evolúcia milióny rokov. Vďaka tomu, že výborne fungujú, moji predkovia ušli levom, uštvali vysokú zver a predbehli konkurenciu na trhu partnerov. Že to zlepší inžinier na oddelení vývoja obuvníckej firmy bez toho, že by niečo iné pokazil je síce možné, no málo pravdepodobné.

Po vs. pred

Ja som si pomohol základným vedeckým nástrojom:  experimentom. Stačí sa vyzuť a rozhodnúť sa sám.

Predstavte si, že celý život musíte nosiť hrubé, zimné rukavice. Úzke palčiaky, ktoré tlačia prsty dokopy a v ktorých sa potíte. Jedno ráno skúsite vyjsť do sveta bez nich. Prsty najprv neviete poriadne používať. Koža, svaly a šľachy nie sú zvyknuté na odery či namáhanie.

Na druhej strane konečne idú roztiahnuť prsty, upraviť držanie tela a možno spoznávať chodidlami svet. Rôzne druhy povrchov, tvarov a teplôt. Je v nich množstvo nervových zakončení a topánkami sa pripravujeme o ich neustálu stimuláciu. Chodenie naboso je nekonečná masáž chodidiel zadarmo.

Kým beh v teniskách je pre mňa bez podcastu alebo brutálneho stúpania nuda, beh „naboso“ je úplne iná disciplína. Okrem iného našľapovania a držania tela sa musím sústrediť na cestu, kľučkovať, preskakovať, tancovať.

Pozor, nesľubujem vašim nohám raj na zemi. Nekonečnú mladosť, svetové rekordy a absenciu zranení. Naopak. Na začiatku, najmä ak človek nie je extrémne trpezlivý, to bude bolieť. Členok som si v živote vytkol dva krát. Oba razy to bolo vo vysokých, spevnených topánkach proti jeho vytknutiu. Za 7 rokov, odkedy som kúpil moje prvé Fivefingers behám a robím túry takmer výlučne „naboso“ zatiaľ nie. Je fascinujúce ako sa noha vie roztiahnuť, jednotlivé prsty na nohách aktívne pracovať a znížiť pravdepodobnosť vyvrtnutia, keď jej to dovolíme. Na druhej strane nakopnutých palcov už pár bolo a aj vykĺbený malíček si viem napraviť. A píšem tu o normálnom používaní nôh, nie o 10 kilometrovom behu po rovnom asfalte. To naši predkovia tiež nerobili.

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 2 700 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Topenie vyzerá dramaticky len vo filmoch

„Neutop sa.“ povedal kolega, keď som odchádzal z práce. Dobrý freediver je starý freediver. Na kurzoch sa snažím zdôrazňovať najmä bezpečnosť. Učím tam aj veci, ktoré by mal vedieť každý. Nielen tí, čo sa potápajú dobrovoľne.

Foto: Michal Lindner

Začína sezóna oddychu pri vode, preto pár jednoduchých rád. Nikto z topiacich sa laikov, ktorých som mal tú česť zachraňovať, nevydal zo seba ani hlások. Žiadosť o pomoc signalizoval len jeden. Natiahol ruku v snahe naznačiť mávanie predtým, než sa stratil pod vlnou. Ich problém som vždy musel vydedukovať sám z kontextu situácie. Neschopnosť dostať sa z prúdu, márny boj s vlnami alebo skĺznutie pod hladinu po neúplnom vynorení. Najčastejšie ich prezradili vydesené oči.

Topiaci sa topí. Bojom o život je naplno zamestnaný. Žiadať o pomoc zvyčajne nemá čas ani silu. Preto sa pozerajte okolo seba. Vnímajte čo robia ľudia vo vode. Najmä deti. Keď sa vám čokoľvek nezdá, rovno zasiahnite. Bez oficiálnej žiadosti. Prinajhoršom z toho bude trápna situácia alebo nová známosť. Prinajlepšom zachránite život. Nespoliehajte sa na ostatných. „Ak by sa henten skutočne topil, niekto by predsa niečo spravil! “ Kamarát vytiahol polo-utopené dieťa z bazéna, kde bolo toľko ľudí, že sa tam takmer nedalo stáť.

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k takmer 2 700 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Ako som napísal ekonomický bestseller a koľko zarobil

Príbeh o tom, ako som na Slovensku napísal a vydal knihu bez toho, aby som sa zbláznil a rodina zomrela od hladu.

Boli dni, keď som Zlé peniaze preklínal. Stratil som sa v džungli slov a tápal ako ďalej. Pochyboval o kvalite a nadával si, prečo som sa do toho vôbec púšťal. Bol to ťažký a dlhý pôrod, ale dieťa mi robí radosť. Rok od vydania knihy Zlé peniaze – sprievodca krízou je v domácnostiach už viac než 5 000 kusov (1 291 z nich podpísaných). Počty predaných kníh podobného zamerania na Slovensku nezvyknú prekročiť tisíc kusov. Ja som si cieľ stanovil na 2 000 kusov. Doterajší výkon knihy o neľahkých témach s rozsahom 777 normostrán je pre mňa veľmi príjemným prekvapením.

Knihu sme si vydali sami, v inštitúte INESS. V procese písania a vydávania knihy som sa naučil niečo nielen o sebe, ale aj biznise s knihami na Slovensku. Niektoré lekcie sa možno zídu aj budúcim autorom.

bseller1I. Nie je jedno o čom, prečo a ako

Podivné interpretácie príčin krízy a zakrývanie úlohy štátom privilegovaného a zle fungujúceho finančného systému „autoritami“ ma vytáčajú. Táto emócia mi poskytla potrebnú energiu na to, aby som proces produkcie knihy dotiahol do konca. Nebola to žiadna spisovateľská romantika. V tichej vile na ostrove s voňajúcou kávou na stole a výhľadom na šíre more. Večer vyčistiť hlavu miešaným drinkom v družnej zábave s lokálnymi kráskami. Pozastaviť život a ísť na autorskú dovolenku sa mi nepodarilo.

Vôbec obetovať dostatočné množstvo aktivít, aby sa mi cez deň vytvoril niekoľkohodinový priestor na písanie, bol prekvapivo náročný výkon. A to som niekedy len civel na prázdnu stránku a nenapísal vo vyhradenom čase nič použiteľné. Písanie knihy je nevďačný proces. Chýba okamžitá spätná väzba na prácu. Či to človek totálne zbabral alebo stvoril nového Harryho Pottera sa dozvie niekedy až roky po tom, ako to napíše. Ale sadnúť za stôl musí aj tak každý deň.

Chcel som úderný názov a viditeľnú obálku. Téma je už dosť ponurá, seriózna a komplikovaná aj bez toho, že by som tomu pomáhal množstvom grafov, rozsahom knihy  a odmeraným jazykom.  Grafy som si zakázal a pre tých, čo bez nich nemôžu žiť, som ich niekoľko stoviek uložil na webovej stránke knihy. Namiesto nich som použil Andrejove ilustrácie. A farba obálky  z poličky ekonomických kníh naozaj kričí.

bseller2II. Kostra, prúd a poznaj svojho čitateľa

Prvé strany som napísal v októbri 2012. To som ešte veril, že za pol roka budem s 300 stranovou knižkou hotový. Nakoniec to trvalo tri roky (zdroje na knihu som začal zbierať 5 rokov pred jej ukončením). Pôrodná hmotnosť 1000 normostrán. Ja sám som pribral v tehotenstve 7 kíl. Orezal som čo som dokázal a zostalo 777 normostrán.

Základné pravidlo, ktoré mi o hlavu búšili vydavatelia či kníhpredajci je: nepísať dlhé knihy! Mnoho strán odrádza čitateľa a predražuje knihu. Verte mi, že 777 stranovú knihu nechcete prečítať ešte 7-krát pri jej editovaní a dopracovávaní. Najmä keď ste sám jej autorom. Knihu by som ale ani teraz neskrátil. To, čo som do nej napísal, je celok, ktorý patrí na jedno miesto. Finty v podobe série sú možno lepšie z hľadiska optimalizácie tržieb, ale komfort pre čitateľa u mňa prevážil.

Aj pri tomto rozhodnutí mi pomohla existencia pevnej a prepracovanej štruktúry knihy od začiatku procesu. Presne som vedel, čo v knihe musí byť. Kostru som už „len“ obaľoval mäsom. Vďaka nej som sa v bludisku nakoniec nestratil. A mal som na pamäti, pre koho konkrétne píšem. Imaginárny čitateľ mi pomáhal robiť rozhodnutia v procese písania ohľadom náročnosti, obsahu a atmosféry knihy.

Počas písania sa mi narodil syn. Návrat z pôrodnice do deja Zlých peňazí bol dlhý. Skočiť späť do prúdu som mal problém často už i po krátkych víkendoch. Najlepšie je neprerušovať a písať každý deň. A keď si môžete vybrať, tak píšte radšej beletriu. Alebo aj faktografiu, ale post-faktuálnu (vymyslenú). Overovanie a zdrojovanie faktov, ktorými sú strany Zlých peňazí posiate, zabralo veľa času.

hb3III. Vydavateľ alebo samo-vydanie

Dnes si môže vydať knihu každý sám. Výhovorky na odmietnutie zo strany hlupáka vo vydavateľstve, ktorý nie je schopný zazrieť vo mne budúceho Hemingwaya, sa stratili. Aj samo-vydanie má svoje plusy a mínusy. Obídením vydavateľa nepotrebujete od nikoho zvolenie, môžete rovno vstúpiť na trh. Ak uspejete, ostane vám viac z tržieb. Zároveň máte plnú kontrolu nad tým, čo v knihe je a ako bude nakoniec vyzerať. Ak má človek zlý odhad, podivný vkus a nedostatok sebakritiky, potom to môže byť zároveň prekliatie.

Ak neuspejete, bude to drahšie. Okrem utopeného autorského času zaplatíte aj účet za produkciu a distribúciu knihy. Ďalšou nevýhodou je, že dopísaním knihy projekt nekončí, ale začína. Treba nájsť, vybrať a kontrolovať: redakciu a jazykovú korektúru textu, grafika, ilustrátora, tlač, distribúciu, marketing, vytvorenie web stránky, spracovanie e-booku. Ste autorom, budete aj projektovým manažérom, asistentom, možno poštárom. Budete potrebovať miesto v garáži na knihy a  pomoc kamarátov. Niekoho, kto bude korigovať vaše haluze a pomáhať s vecami, ktoré nezvládate na vlastnú päsť.  A počítajte, že všetko bude trvať minimálne dva krát tak dlho, ako by človek čakal. A bude to dva krát tak drahé.

hb4IV. Samo Sato knihy nepredáva

Asi najdôležitejším faktorom pri rozhodovaní, či sa vykašľať na štandardnú cestu cez vydavateľstvo, je otázka, či má autor kmeň potenciálnych čitateľov, ktorých vie osloviť. Predávanie knihy je hlavne jeho zodpovednosť, ktorej sa ale celkom nezbaví ani pri vydaní knihy klasickou cestou. Keď sa nevie autor predávať sám, potom môže len dúfať, že ho budú vedieť predávať cudzí ľudia vo vydavateľstve.

Napriek tomu, že ma nejakí ľudia na Slovensku po 10 rokoch práce v INESSe už poznali, snažil som sa promo knihy neodfláknuť. Ku knihe som po jej vydaní spravil 10 rozhovorov, vyšli 4 recenzie a  desiatky článkov, spomenutí, odporučení v slovenských printových a audiovizuálnych médiách. Za posledný rok som na témy knihy absolvoval  56 prednášok alebo diskusií. Tri percentá návštev webovej stránky knihy skončili nákupom.

hb5V. Pomohli priaznivci

Sám by som zmohol málo. Pomohli mi moji ľudia, fanúšikovia, ktorým sa moja práca páči a ktorí mi veria. V úspechu Zlých peňazí bol kmeň mojich ľudí kľúčový. Komunikoval som s nimi najmä cez sociálne siete a knihu mnohí z nich prijali aj za svoj projekt. Bez nároku na odmenu mi pomáhali šíriť informácie o knihe, prípadne sami prispeli na jej vytvorenie vopred v crowdfundingovej kampani na portáli startovac.cz. Najmä vďaka nim sa tam Zlé peniaze s vyzbieranými viac než 9 000 eurami stali najúspešnejšou slovenskou kampaňou. Crowdfunding je okrem poistenia proti veľkej strate pri vydaní knihy aj trhovým testom a výborným nástrojom marketingu. Odporučenie známeho je stále najlepšia forma reklamy. Kamarát, dobre platený a vyťažený manažér bol (bez nároku na odmenu) lepším distribútorom než mnoho slovenských kníhkupectiev. Ale pomáha, keď úspechu knihy veria aj kníhkupci. Potom kniha obsadí vzácne, dobre viditeľné miesta v predajni. Vianoce predávajú aj knihy. Kníhkupectvá predali za december takmer desaťnásobok toho, čo predali v priemere za mesiac v roku 2016.

hb6VI. Show Me the Money!

Zbohatnúť na knihách chce veľa nadania, práce a šťastia. Tobôž na Slovensku. Na Zlých peniazoch som nezbohatol, no projekt je trochu prekvapivo aj finančný úspech, ktorý pomohol financovať činnosť INESS.

hb7

Cenu tlače knihy ovplyvňuje počet farieb, kvalita papiera a hlavne počet strán. Ten bol u mňa vysoký, preto sa ponukové ceny tlačiarní pri náklade 2 000 kusov hýbali v rozmedzí 3,45- 4,15 eur bez DPH. Dotlače v nižších nákladoch sú drahšie. K tomu tisícka na grafiku, odmena ilustrátorovi, korekcia 2-4 eurá na normostranu, pár stovák za reklamu na Google Ads a Facebooku, odmena za vytvorenie stránky či e-booku. Keď ste začali počítať potenciálne zisky, tak ešte počkajte. Najväčší náklad nie je tlač, ale platba distribútorovi. To je spoločnosť, ktorá zabezpečí, že sa vaša kniha dostane do kníhkupectiev po Slovensku. Platba obsahuje maržu kníhkupectiev a pohybuje sa podľa toho, ako silný partner ste a či distribútorovi dáte exkluzivitu, v okolí polovice konečnej ceny. Pri mojej konečnej cene 17,9 eura to znamená náklad približne 9 eur, čiže dva krát viac než tlač. Preto niektorí autori, ktorí knihu samo-vydajú, riešia distribúciu čisto vlastnými nástrojmi. Pre finančný úspech  projektu Zlých peňazí boli dôležití aj sponzori projektu a  crowdfunding, ktorí spolu pokryli náklady tlače. Koľko je čistý zisk celého projektu závisí už len od ceny hodiny mojej práce.

Pre peniaze by som sa ale do Zlých peňazí nikdy nepustil. To by bol príliš rizikový projekt.

Juraj Karpiš

Ak chcete diskutovať na aktuálne (nielen) finančné témy, prihláste sa na odber môjho mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“ (na stránke www.jurajkarpis.com nechajte svoju emailovú adresu). Pre všetkých odberateľov, ktorí budú v mailing liste týždenníka dňa 22.12.2016 do 18:00, mám  nachystaný vianočný darček v podobe e-book verzie Zlých peňazí v hodnote 9,9 eura zdarma. Dajte to prosím vedieť aj svojim známym, ktorých by to potešilo.

Text vyšiel 4.12.2016 na stránke STARTITUP.sk