Cez hypo do akcií? Najdôležitejší investičný cieľ. Keď po chamtivosti príde strach. Firmy nezdaníte. Trump je späť, rozbehne opäť infláciu? – zpdz #130

Nadriadený, podriadený a slobodný

„Už to konečne máš?“

„Hej, aha…“

„Fuck! Ty si tam nakrájal tie paradajky celé!“

Vytrysklo sklamanie zo šéfa, ktorému som pomáhal s prípravou príloh pre jeho Chilly Peppers show na víkendovom Atlantic City Seafood Festivale. Každý predsa vie, že zelené miesto pod stopkou, sa z paradajky zahadzuje.

No a čo, že to robím pomaly, aj tak to robím zle.

Nikdy som nebol dobrý „podriadený“. Mal som priveľa otázok prečo, ako a či by to nebolo lepšie inak. Aby som sa dostal do tempa, potreboval som pochopiť systém. A to aj tam, kde bolo treba len držať hubu a robiť ako robot. Keď som neuveril zmyslu a dôležitosti mojej práce, bolo to vidno.

Nie je to tým, že by som nevedel “poslúchať”. Ak si majstra sám vyberiem, inštrukcie viem plniť do posledného detailu. Môj ukrajinský tréner plutvového plávania žasol, ako som vedel aj na treťom tréningu dňa, po viac než 10 naplávaných kilometroch do vody presne implementovať každé jeho slovo. A to ako sedemdesiatnik, ktorý vychoval viacerých majstrov sveta, už čo to videl. Aj 11. hodinu v sklade švajčiarskej firmy predávajúcej čipy som ešte ako stredoškolák pracoval rovnako usilovne, ako tú prvú. Vážil som si, že majiteľ firmy, ktorý v 68 utiekol z Československého socialistického raja a z ničoho vybudoval prosperujúcu firmu, mi dal šancu a správal sa ku mne ako ku seberovnému. Problém mám s formálnymi, nie prirodzenými autoritami.

Nie som ani dobrý „nadriadený“. Príde mi čudné „riadiť“ dospelých ľudí. Keď robím s ostatnými, pracujeme v tlupách rovnocenných. Vplyv členov závisí od skúseností a od toho, kto koľko donesie z lovu.

Nielen pracovné vzťahy sa dajú rozdeliť na dva základné druhy: postavené na dominancii a na prestíži. Ak som skutočne „podriadený“ počúvam zo strachu. V takej atmosfére sa ale ľudia nevedia dobre učiť, experimentovať ani inovovať. Na to sa potrebujú uvoľniť, nie poslúchať. Ak som rovnocenný partner, potom „počúvam“ preto, že chcem. Sám mám záujem na tom, aby to dopadlo pre nás čo najlepšie, niečo sme zarobili alebo aspoň mali dobrý pocit zo spolu-práce. Nové, sofistikované a pekné nevzniká na rozkaz ale zo snahy pomôcť a vyniknúť.

Do akcií cez páku hypotéky? Chamtivosť v regióne

Rozmohol sa nám tu taký nešvár.

“Ako vysvetlím priateľovi že je efektívnejšie investovať ako predčasne splácať hypotéku?

Jedna z najväčších výhod nehnuteľností je predsa hypotéka. Na čo by sme sa jej zbavovali, keď‘ na nej môžeme zarábať’…Ak máte na hypotéke nižšiu ú. sadzbu ako 5%, tak je úplne zbytočné splácať‘ ju skôr, keď‘ s tými peniazmi viete pri investovaní dosiahnuť‘ vynos 8,9,10% ročne. Ak si to vyrátate, zistíte, že vďaka investovaniu viete tú hypotéku splatiť‘ aj tak skôr alebo ju nesplatíte skôr a vybudujete si krásny majetok na dôchodok.“ prečítal som si na sociálnych sieťach príspevok s radou populárnych finfluencerov/finančných sprostredkovateľov.

Nejde o ojedinelý pohľad, ale dnes už prevládajúci názor. Čítam a počúvam to od rôznych slovenských kravaťákov, prichádza to ku mne od klientov.

Nerozumejte mi zle, som rád, že miestni objavili akcie. Sám im roky robím osvetu. Aktuálne napríklad konečne kompletným kurzom pre začiatočníkov „Investujeme do akcií s Aďou“.

Nie som ani na križiackej výprave proti páke. Dlh je dobrý sluha (a zlý pán). Viete sa ním, za pomoci štátnej centrálnej banky, obohacovať na úkor spoluobčanov. Sám som natočil aj praktické video „Ako prepákovať akcie? 5 (až príliš) jednoduchých spôsobov“ aj bez hypotéky. Už v 2018 som nabádal všetkých, ktorí hypo nepotrebujú, nech si  ju zoberú a zarobia tak na bankách.

Čo ma začína vyrušovať je ten prehnaný optimizmus a falošné istoty, ktoré predajcovia okolo akcií šíria. Ako keby tu niekto niečo garantoval. Finfluencer sa pozrie do minulosti, často maximálne 10 rokov a už verí, že môže počítať budúcnosť. Áno, od finančnej krízy to na počkanie zachraňovala centrálna banka zlými peniazmi. To sa ale nemusí dariť vždy.

3 % priemerný výnos na akciách v nasledujúcej dekáde?

„Dobré akcie v desaťročnom horizonte bezpečne zarobia nad 5% p.a. Vždy tomu tak bolo a asi sa to tak skoro nezmení. Hovorím dobré akcie, čiže minimálne S&P 500.“ kontroval mi iný finančný poradca na sociálnej sieti.

Divné, ako rýchlo ľudia zabúdajú. Zrejme sme vo fáze chamtivosti. Nie +5 %, ale záporný priemerný 10 ročný nominálny celkový výnos (vrátane dividend a neupravený o infláciu) mal americký index S&P 500 ani nie 15 rokov dozadu. Období s menej ako 5 % celkovým výnosom, ktorý by nepokryl náklady tej spomínanej hypotéky bolo za ostatných 100 rokov až 8. Pozrite sa sami:

Celkový priemerný ročný výnos akcií indexu S&P 500 po 10 rokoch ich držania (modrá nominálne, oranžová reálne, sivá reálne po započítaní 25 % dane)  Zdroj:@EconomPic

Pritom väčšina domácností, ktorá si tie akcie nevie robiť sama, si k tým 4-5 % musí pripočítať ešte 1-2 % ročne správcovi. Ísť za 5-7 % ročne cez dlh do amerických akcií, ktoré sú dnes nacenené tak, že majú výnos 3,3 % (P/E pomer 30)? Tak to držím palce.

A ako sa teda dostať z chudoby?! Najdôležitejší investičný cieľ

Napríklad investičná banka Goldman Sachs, na rozdiel od tunajších finfluencerov, predpovedá ročný výnos indexu S&P 500 v nasledujúcej dekáde len 3 %. Nominálne. To je trochu menej ako 13 % v minulom desaťročí. A menej než nákladový úrok na tej hypotéke.

Teda, niežeby som predpovediam Goldmanov veril viac, než prianiam tunajších kravaťákov. Viem, že si to cucajú z prsta, ako KAŽDÝ, kto hovorí o výnosoch v budúcnosti. Je ale užitočné zvažovať aj menej ružové scenáre.

K priemerným 3 % ročne za 10 rokov sa dá dopracovať napríklad 50 % prepadom v prvom roku a potom rastom o 13 % každý ďalší rok. A teraz si predstavte, že ste tie akcie v prvom roku nakúpili za cudzie, na finančnú páku 5 % hypotéky a v druhom roku  stratíte zamestnanie. Cítite to?

„Ak nemáte páku, nedostanete sa do problémov. To je v podstate jediný spôsob, ako môže chytrý človek skrachovať. Vždy som hovoril: „Ak si chytrý, nepotrebuješ ju; a ak si hlúpy, nemal by si ju používať.“ povedal kedysi Warren Buffett. Nikdy by ma nenapadlo, že to raz bude na Slovensku a v Česku kontroverzný názor.

“Pán ale nehovorí o investovaní na páku, ale radšej investovať ako predčasne splatiť hypotéku. V tom sa zhodnete, nie?” napísal mi niekto v komentároch. Toto nepochopenie sa k môjmu úžasu neustále opakovalo: “tiež som to pochopil tak, že dotyční majú peniaze navyše (bočný príjem, podnikanie…) a uvažujú, čo je vhodnejšie, či predčasne splácať hypo alebo radšej tie peniaze investovať”. Neviem, kto si to potrebuje ujasniť, ale pre istotu to tu napíšem aj po lopate. Ak niekto má existujúcu nesplatenú hypotéku vyššiu ako finančný majetok, tak nemá “peniaze na vyše”, ale stále dlh. Ak peniaze namiesto na splátku, a to je jedno či predčasnú alebo plánovanú, použije na nákup akcií, tak kupuje akcie cez finančnú páku.

Podľa čoho sa rozhodnúť, kedy je hypo v akciách OK a kedy nie?

Aby bolo jasné, momentálne mám dlh u brokera asi 50 tisíc eur. Časť mojich investícií tak držím cez páku. Kážem vodu, víno pijem? Nedoprajem chudobným? Nie, ono to závisí. Aj to, či uprednostniť splátky hypotéky alebo tie peniaze investovať do akcií je individuálna otázka.

Odpoveď závisí od úroku, ktorý sa na tomto dlhu platí a v budúcnosti bude platiť. Ak sa nákladový úrok blíži priemernému očakávanému výnosu toho, do čoho človek tie peniaze dá, tak zbytočne lacno na seba berie riziká spojené s dlhom a výkyvmi cien držaných aktív. Dôležitým faktorom je aj majetok a príjmy toho, kto sa pýta. Ja ten dlh môžem o pár dní bez problémov splatiť.

Páka je super pre všetkých, čo ju udržia počas zlých časov. Dostatok majetku najmä toho likvidnejšieho a/alebo viaceré zdroje príjmov štedro pokrývajúcich splátky dlhu aj pri možných vyšších úrokoch kupujú trpezlivosť. Vďaka nim má človek možnosť prečkať prípadné výpredaje na trhoch s kľudom rentiera. Konkrétne v prípade hypotéky je výhodou absencia korelácie medzi pohybom cien držaných aktív a prípadnou nutnosťou predčasného splácania dlhu. Ekvivalent margin callu od môjho brokera je v hypotékach síce teoreticky možný, no veľmi nepravdepodobný.

Nabádať neskúsených slovenských investorov s nízkym čistým majetkom, aby cez finančnú páku 5 % hypotéky investovali do akcií, lebo „to sa musí oplatiť“ mi príde nešťastné. Najdôležitejší cieľ pri investovaní je neskrachovať. Najmä v prípade nízko bonitnej domácnosti ma preto ako finančného hygienika nezaujíma najpravdepodobnejšia cesta, ale absorbčná bariéra – identifikácia málo pravdepodobného, no extrémne nepriaznivého scenára, ktorý môže domácnosť dostať do krízovej situácie.

Neviem, či sa v regióne raz dopracujeme na úroveň, že sa tu nebude argumentovať len výnosom, ale ten sa upraví aj o podstúpené riziko. Keď niekto do tej kalkulačky dáva len percentá, musí mu vyjsť, že si mal zobrať maximálnu hypotéku a dať ju do bitcoinu. Kto rozumie trochu riziku a psychológií investovania vie, prečo sú takéto počty síce technicky správne, no zároveň absurdne zavádzajúce. Prípadný výplach na trhoch môže neskúseného, relatívne chudobného investora zneistiť natoľko, že svoje straty cez páku hypotéky zrealizuje. A to ani nemusí stratiť to zamestnanie a tým likviditu na obsluhu dlhu.

Ak máte príjem len v podobe výplaty, rodina a váš celý majetok je zakliaty v jedinej nehnuteľnosti s hypotékou, tento YOLO prístup vás môže nepríjemne kusnúť do zadku.

Drvivé víťazstvá slovenských politikov

Spľasnutie dlhopisovej bubliny a rozhadzovanie politikov po pandémii viedlo ku skokovitému nárastu nákladov na správu slovenského štátneho dlhu. Slovensko bude podľa predikcií Európskej komisie patriť do roku 2033 medzi krajiny eurozóny s najvyššími nákladmi na úroky na štátnom dlhu vyjadrenými ako % HDP. Slovensko je spolu s Francúzskom nové Grécko.

V súvislosti s úrokmi je zaujímavé sledovať, ako sa ten sľubovaný dramatický prepad v sadzbách už vyše roka neustále odkladá. Trápi to nielen štátnu kasu, ale aj tunajšie domácnosti, cez drahšie hypotéky. Veľa optimizmu nepriniesli ani aktuálne inflačné čísla.

Cenová inflácia na Slovensku v októbri poskočila na 3,1 % medziročne: „Rast cien sa zrýchlil v dôsledku zdraženia potravín. V októbri ceny potravín medziročne narástli o 5,1 %. Potraviny tiež zaznamenali najrýchlejší októbrový medzimesačný rast (okrem krízového roku 2022)od vstupu do Eurozóny.“ píše Národná banka Slovenska.

Dozvuky inflácie alebo sa chystá druhé kolo? Vzhľadom na ekonomické trápenie Nemecka, zvyšku eurozóny a absenciu výrazného rastu eurovej peňažnej zásoby verím, že plnokrvné druhé inflačné kolo zatiaľ nehrozí. Spratať cenovú infláciu pod oficiálny 2 % cieľ, ale zrejme vyžaduje viac snahy centrálnej banky alebo poriadnu recesiu.

Napriek stále relatívne vysokým úrokom a nízkemu rastu hypoték došlo k miernemu oživeniu na trhu slovenských rezidenčných nehnuteľností.

„Medzištvrťročný rast cien nehnuteľností sa v 3. štvrťroku 2024 mierne zrýchlil na 2,4 %. V porovnaní s rovnakým obdobím v minulom roku sú ceny o 3,4 % vyššie…Rast cien nehnuteľností v Bratislavskom kraji sa postupne spevňuje, nárast evidujeme aj v ďalších štyroch krajoch. Ceny medzi štvrťrokmi rástli najrýchlejšie v Prešovskom kraji (+4,4 %). Nehnuteľnosti v Žilinskom kraji zdraželi prvý krát od 3. štvrťroka 2022 (+4 %). Pokles pokračuje v Nitrianskom kraji (-2,8 %), ku ktorému sa pridal aj Banskobystrický (-3,3 %). V Košickom kraji zostala úroveň cien nehnuteľností prakticky nezmenená.“ píše Národná banka Slovenska.

Vráťme sa ešte od domácnosti k verejnej kase. To, čo sa v nej udialo pridvihlo aj tie úroky na hypotékach. Veľkosť štátu ako podiel na HDP narástol na Slovensku od začiatku pandémie najrýchlejšie z celej Európskej únie (+7,4 percentuálneho bodu). Minimálne v tejto súťaži slovenskí politici vyhrali. Prvá cena pre nás znamená vyššie dane, nižší rast životnej úrovne, viac plytvania a ľudí žijúcich na úkor pracujúcich.

Zdroj: @DanielKral1

A kto za tu explóziu plytvania štátu na Slovensku za ostatné 4 roky môže? Nenechajme politikov vyhovárať sa na pandémiu, bolo to skôr voľbami. Polovicu z rastu podielu vládnych výdavkov na HDP politici dokázali napáchať dávno po pandémii, v rokoch 2023 a 2024. Teda v ekonomicky dobrých časoch s rekordne nízkou nezamestnanosťou. Len pripomeniem, že nová vláda Róberta Fica nastúpila v októbri 2023.

Zmena výdavkov vlády ako % HDP oproti koncu roka 2019 Zdroj: @DanielKral1

Ostatné vlády nám prejedli budúcnosť. Rozhadzovaním našich peňazí dostali verejné financie do suterénu. Súčasná vláda pomýlenými konsolidačnými opatreniami, ktoré sú namiesto šetrenia absurdných výdavkov postavené na daniach, situáciu zhoršuje. Škrtením husi, ktorú zároveň šklbe, znižuje šancu, že z týchto problémov vyrastieme.

Vláda to hodila na firmy, padne to na hlavu obyčajného Slováka

„Keď sme vy a ja boli ešte chlapci na stredozápade, vládne a lokálne dane brali len 15 centov z každého zarobeného dolára. Dnes zoberú v USA takmer 50 centov z každého zarobeného dolára.“ vykladal moderátorovi pred 50 rokmi v televíznom rozhovore vtedajší americký prezident Ronald Reagan.

„Väčšina ľudí si to neuvedomuje, lebo tie dane sú schované v tzv. firemných daniach. Poznáte to, politik sa postaví a vykrikuje „Ochráňme obyčajného človeka zdaňme firmy!“ a všetci jasajú „Hurá!“. Čo však nepochopili je, že každá firemná daň je len ďalším nákladom produkcie, ktorý zaplatí zákazník, keď si ten produkt kúpi. Je to len skrytá daň z predaja“

Na Slovensku, o pol storočia neskôr, už viac než polovicu príjmu pracujúceho zoberie a vyplytvá štát. Aj tá finta politického marketingu o „zlých firmách“ je tu stále veľmi populárna. Absenciu ekonomického vzdelania v kombinácii s odporom k podnikateľom, zamestnávateľom resp. úspešným veľkým firmám u mnohých tunajších voličoch efektívne zneužívajú slovenskí politici. Energiu závisti ľudu šikovne transformujú na svoju moc.

Ostatný „konsolidačný“ balíček pozostávajúci takmer výhradne zo zvyšovania daní je toho najlepším príkladom. Daň z finančných transakcií pre podnikateľov, vyššia sadzba dane z príjmu pre firmy s vyšším obratom, príspevky na rekreáciu alebo športovú činnosť dieťaťa zamestnanca povinné pre „väčších“ zamestnávateľov a ďalšie podobné tresty pre firmy.

„Zaplatia to firmy, vás ľudí, to bolieť nebude.“… „Hurá!“

Akurát že realitu nezaujíma, čo hovorí politický marketing. Firmy sú len právna fikcia. Každá firma niekomu patrí, niekto v nej pracuje a niekto kupuje jej produkty a služby. Dane v ekonomickej realite platia vždy konkrétni ľudia. V prípade „firemných“ daní sú to spotrebitelia a zamestnanci firiem.

Ak aj človek nemá ekonomické vzdelanie, stačí podnikateľská skúsenosť. Podnikateľ respektíve majiteľ firmy je ten, kto má najväčšiu kontrolu v nastavení ceny a tom, koľko zaplatí za jednotlivé vstupy. Ak pre jeho firmu zvýšime napríklad sadzbu dane z príjmu je to ekvivalent toho, ako by sa mu zvýšili náklady iných vstupov napríklad ceny elektriny alebo práce. Aby dosiahol pôvodne plánovaný zisk, zvýši ceny svojich produktov, obmedzí investície a/alebo zníži platy zamestnancov. Práve tie sú vo väčšine firiem najväčšou nákladovou položkou. Firemné dane tak zaplatia spotrebitelia vo vyšších cenách a zamestnanci v nižších platoch.

Tým, ktorým na to, ako nemôže politik prekabátiť majiteľa firmy v prospech zamestnanca alebo zákazníka, nestačí sedliacky rozum, odporučím trochu ekonómie. V ekonómii hlavného prúdu k tejto téme existuje tzv. Chamleyho–Juddova teoréma o nemožnosti prerozdelenia smerom od podnikateľov k zamestnancom. Hovorí, že firemné dane sú jedny z najhorších daní, čo sa týka negatívneho efektu na bohatstvo spoločnosti. O čo viac štát zdaní firmy, o to menej kapitálu budú v produkcii používať zamestnanci a tým nižšia bude ich produktivita a preto aj mzdy. Aj keby politici a ich kamaráti neprejedli vybranú firemnú daň, ale dali by ju celú zamestnancom v zdanených firmách ako prídavok ku ich výplate, zamestnancom by sa viac oplatilo, keby firma zdaňovaná nebola a oni by pracovali s väčším množstvom kapitálu. Preto, keď niekto chce pomáhať chudobným, mal by zdaňovať radšej spotrebu a prácu. Nejdem vás tu trápiť  dôkazom tejto teorémy, Eulerovými rovnicami a Lagrangeovými multiplikátormi, len ešte raz zdôrazním, že v jej názve nie je „ťažké“, „neefektívne“ alebo „nemorálne“.  Je tam „nemožné“. Áno, viete poškodiť podnikateľov, ale vždy tým výrazne viac poškodíte ich zamestnancov.

Tým, čo tomu rozumejú, to dôjde až do dôsledkov. Aj z tejto teorémy vyplýva, že optimálna sadzba dane z príjmov firiem z pohľadu bohatstva samotných zamestnancov a spotrebiteľov, je nula. Ale to je taký šok, že ho nevedia rozdýchať ani mnohí ekonómovia, keďže v tomto prípade ide racionálna analýza proti ich vlastnej ideológii. Nehovoriac o tom, že tejto ekonomickej pravde nerozumie ani drvivá väčšina politikov na západe.

Aj 50 rokov po Reaganovi platí, že vždy, keď politik hovorí o “spravodlivom” rozumej ešte väčšom zdanení firiem a podnikateľov, treba si predstaviť chudákov zamestnancov a spotrebiteľov, ktorí tú “spravodlivosť” nakoniec v skutočnosti zaplatia. Ten, kto má sociálne cítenie, by sa nemal nechať okabátiť heslami rolexových socialistov s vilami na francúzskej riviére. Skutočný dopad určujú ekonomické zákony a nie politici v parlamente. Na Slovensku budú výsledkom aktuálnej daňovej pomsty na firmách drahšie produkty, nižšie platy a menej podnikateľov slúžiacich nám, zákazníkom.

Európsky automobilový priemysel na križovatke –  Achillova päta Slovenska

Európa zaviedla clá na čínske elektromobily. Čína zvažuje pomstu v podobe vysokých ciel na dovážané európske automobily so spaľovacími motormi a teraz spolu vyjednávajú kompromis. Nová administratíva v USA tiež zvažuje zavedenie ciel. Aký budú mať rozbiehajúce sa obchodné auto vojny dopad na Slovensko?

Slovenská ekonomika sa aj za pomoci politickej podpory extrémne špecializovala na automobilový priemysel. V počte vyprodukovaných automobilov takmer 200 na 1 000 obyvateľov za rok sme majstri sveta. Chyby v európskej zelenej a zahraničnej politike, ktoré majú dopad na tento priemysel, budú preto pre slovenskú ekonomiku zásadné.

Produkčná štruktúra automobilového priemyslu sa rozpadá a nanovo skladá nielen pre príliš ambiciózne zelené ciele kariérnych politikov v Bruseli. Karty mieša aj radikálny nástup Číny do produkcie smiešne lacných elektromobilov, ktorými zaplavuje svet. Tento prerod si všimli aj v Medzinárodnom menovom fonde, kde k téme nedávno vydali výskumný článok. Slovensko v ich modeloch dopadov tejto zmeny, vychádza najhoršie:

„Dokonca aj z dlhodobého hľadiska, po úplnom prispôsobení sa ekonomík, prenikanie Číny do automobilového priemyslu EÚ povedie k značným stratám pre niektoré ekonomiky EÚ v rámci obchodného modelu. Maďarsku a Česku v tomto modeli vznikajú jedny z najväčších strát. Tento model však vyzdvihuje Slovensko ako najhoršie postihnutú krajinu EÚ so stratami HDP presahujúcimi 1 % v dlhodobom horizonte….“

Dopad na HDP podľa modelovaného šoku Zdroj: Europe’s Shift to Electric Vehicles Amid Intensifying Global Competition (IMF Working Paper, 2024)

Čo sa týka zamestnanosti „šok z elektromobilov znamená výrazný presun pracovnej sily z automobilového priemyslu a to až 2,6 % pracovnej sily v prípade Slovenska a 1,7 % v prípade Maďarska…“

Modelované straty pracovných miest v % celkovej pracovnej sily podľa krajín Zdroj: Europe’s Shift to Electric Vehicles Amid Intensifying Global Competition (IMF Working Paper, 2024)

Nejde len o elektromobily. Európske automobilky sa v Číne sa trápia už dnes, ešte predtým, než sa obchodná vojna vôbec rozbehla. Z nemeckých automobiliek padli predaje v treťom kvartáli tohto roku najviac u BMW a to o 30 %. Mercedes klesol o 13 %, značky automobilky Volkswagen o 15 %. Zaujímavé, že okrem slabšieho domáceho dopytu v Číne sa ako dôvody uvádzajú problémy s kvalitou európskych áut a zaostávanie v softvérovom vybavení oproti konkurenčným čínskym značkám. Nemôžeme zabúdať ani na cenu. Keď Suzuki vie v Indii vyrábané SUV predávať za 8 tisíc dolárov, musí to zmeniť spôsob fungovania aj našich producentov.

Ak clá na nami vyrábané automobily okrem Číny zavedie aj Trump, dopady na slovenskú ekonomiku budú výrazne horšie, než si namodelovali v MMF. Nemecko je v EÚ, čo sa týka absolútnych čísiel, ďaleko najväčším vývozcom automobilov do USA. No ak sa pozrieme na podiel tohto vývozu na HDP víťazmi sme s vyše 2,5 % HDP jednoznačne my.

Graf:@DanielKral1

Radosť nášho premiéra z víťazstva Trumpa tak môže mať trpký chvostík. Súčasná vláda by mala zobrať na vedomie, že čas takýchto dramatických zmien v odvetví, na ktorom je Slovensko závislé, je najhorším obdobím, kedy by mali tunajším firmám dramaticky zvyšovať dane a zhoršovať podnikateľské prostredie konsolidačnými opatreniami. Na zníženej produkcii a poklesu zamestnanosti to zrejme bude cítiť aj bez nich.

Dvojka Powell&Trump je späť! Splodia opäť infláciu?

Powell na ostatnom zasadaní americkej centrálnej banky nepokazil výbornú povolebnú náladu na trhoch a dodal to, čo sa od neho čakalo (-0,25 p.b.).

Po debakli demokratov v amerických voľbách sú opäť s Trumpom spolu. V ich vzťahu je stále iskra. Na tlačovke sa Powella pýtali, či by odstúpil, keby ho na to staronový prezident vyzval a on len odsekol stručné „Nie!“.

Prečo by mal Trump Powella vyhadzovať? Veď v čase, keď je takmer všetko na historických maximách a nezamestnanosť na historických minimách, namiesto dvíhania základný úrok sám od seba znižuje. Čo viac by si Trump mohol od centrálnej banky momentálne priať?

Pred nástupom Trumpa do úradu existuje kopa špekulácii, ako bude jeho prezidentovanie vyzerať. Osobne si politikov predpovedať netrúfam a radšej si počkám na konkrétne činy. Aj podľa vyššie zobrazenej tabuľky, kde sú uvedené jednotlivé spomínané politiky a ich odhadovaný dopad na verejné financie, sa ale zdá, že Trump príliš toho neušetrí.

Iba, že by Elon Musk v novej pozícií inkvizičného deregulátora prekvapil a americký štát skutočne obrezal na nepoznanie. Určite mu držím palce no zároveň viem, že štát nefunguje ako firma, ale skôr ako Hydra. Odpor bude urputný a po useknutí jednej hlavy zvyknú narásť tri nové.

Uvidíme ako to Trumpovi a Powellovi nakoniec spolu pôjde. Naposledy spolu splodili najväčšiu infláciu od 70tych rokov (viac nižšie). Ktovie, čo dajú spolu teraz. Moje scenáre majú skôr inflačnú náladu a obsahujú aj ekonomické povolebné triezvenie.

Elon chcel na Mars a skončil v Bielom dome

Elonovi sa opäť niečo podarilo, sľuboval robotické taxíky a dodal DOGE – Department of Government Efficiency. Nový úrad na dereguláciu s rovnakým akronymom ako je meno recesistickej kryptomeny so obrázkom udiveného psíka. Chcel na Mars a skončil v Bielom dome.

Musk patrí k veľkým povolebným víťazom. Okrem toho, že akcie jeho firiem Trumpovým víťazstvom poskočili na cene (napr. Tesla +40 %), získal reálnu politickú moc. Napriek tomu, že pri rozprávaní a písaní tweetov niekedy príliš nerozmýšľa (a na shortovaní jeho Tesly  som si užil kopu zábavy), to nepovažujem za negatívum, skôr naopak. Je to „Doer“ a takého pri osekávaní Hydry treba.

Vďaka jeho nasadeniu a urputnosti mu vyšiel dokonca aj ten obchod s Twitterom, do ktorého ho, po pár zábavných, nepremyslených tweetoch (ako inak…), donútil sudca v štáte Delaware. To, čo vyzeralo ako jednoznačne stratový deal, keď kúpil sociálnu sieť bez poriadneho biznis a za absurdnú cenu, sa nakoniec oplatilo. Okrem rozbitia štátnej cenzúry aspoň na jednej sociálnej sieti, prebral vládnucej triede dôležitý nástroj na kontrolu verejnej mienky a pomohol tak výrazným spôsobom Trumpovi k drvivej výhre. Tých 44 miliárd kúpnej ceny zrazu v tomto kontexte vyzerá ako zadarmo. Elonovi za jediný povolebný deň narástol, vďaka rastu cien jeho spoločností, majetok o 29 miliárd dolárov.

Donald Pump

Okrem nášho premiéra, akciových trhov a dogecoinu sa z víťazstva Trumpa radoval aj bitcoin, ktorý začal šprint k magickej cene 100 tisíc dolárov. Zrejme mu pomáhajú aj špekulácie, či predvolebná láska Trumpa k bitcoinerom môže viesť k nákupu bitcoinov do amerických štátnych rezerv. Ak k tomu skutočne dôjde, Donald Pump zosadí z trónu aj najväčšieho bitcoinového cheerleadera Michaela Saylora.

Ďalším víťazom volieb sú súkromné, neregulované predikčné trhy ako je Polymarket (tu sú dva dobré podcasty k tejto téme od Juraja Bednára a jeho hosťa Filipa Legenyho). Kým tradičné médiá si išli svoje, často viac podľa vlastných preferencií než na základe dát, ceny na predikčných trhoch boli omnoho bližšie povolebnej realite. Kto by to bol povedal, že ľudia, ktorí riskujú milióny alebo v niektorých prípadoch desiatky miliónov vlastných dolárov, si dajú viac pozor, aby nepodliehali vlastnej predpojatosti, bludom a lepšie chápali realitu? A to sa novinári Polymarketu pred voľbami v tom lepšom prípade smiali, v tom horšom ho obviňovali, že ide o manipuláciu a marketing na Trumpa.

Ceny na slobodnom trhu nesú informáciu, aj keď sa vám nemusí páčiť. Tie na Polymarkete mi pomohli napríklad už pred zápasom pochopiť, že dôchodca Tyson nebude mať proti youtuberovi šancu. Dôležitejšia informácia, ktorú odtiaľ mám, sa týka Ukrajiny. Trhy momentálne odhadujú, že šanca, že sa Trumpovi podarí s Putinom zobchodovať mier alebo aspoň prímerie už do 19. apríla je až 44 %.

Výpočet ukončím pre mňa asi najprekvapivejším víťazom amerických volieb. Akcie Raiffeisen Bank International (matka slovenskej Tatrabanky) v reakcii na zvolenie Trumpa za amerického prezidenta poskočili o takmer 10 %. Putin banku nechce pustiť z Ruska a americké ministerstvo financií banku v minulosti varovalo, že ju za podnikanie v Rusku „odstrihne z amerického finančného systému“.

Trump zrejme predstavuje nádej, že sa nájde aj iné riešenie. Aj keď časť tejto nádeje do dnešného dňa už vyprchala a cena akcie sa vrátila pod 18 eur. Práve túto banku uvádzam ako príklad, keď mi niekto argumentuje, či sa nebojím o peniaze, ktoré mám „len tak“ u brokera alebo v najväčších amerických firmách. Nič nie je 100 % isté, vždy ide len o porovnávania rôznych nenulových rizík. Ale napríklad o osud môjho amerického brokera sa bojím o trošku menej, ako o osud spomínanej Raiffeisen Bank International.

Trump vyhral voľby aj vďaka inflácii, ktorú sám rozbiehal

Po toľkom predvolebnom pumpovaní bitcoinu Trumpom mnohí zabudli alebo rovno vytesnili, že veľkú infláciu rozbiehal práve on spolu so šéfom Fedu Powellom.

Áno, aj ja dúfam, že pred voľbami novo-objavená láska Trumpa ku krypto-scéne povedie k prepusteniu Rossa Ulbrichta z väzenia a priateľskejšiemu postupu amerického štátu voči novým, súkromným peniazom v podobe kryptomien. Stačí, že v Európskej únii postupne budujeme krypto-peklo. Krypto raj vo verzii USA sa preto z hľadiska slobody finančnej komunikácie a rozvoja ďalších inovácií určite zíde. Človek by však mal byť spravodlivý a nenechať sa vodiť za nos predvolebnými heslami a politickým marketingom. Mňa nezaujíma, čo politici hovoria a sľubujú. Pre nich sú slová len prostriedkom k cieľu v podobe moci. Mňa zaujíma to, čo robia.

Kto teda môže za veľkú infláciu v USA? Na prvom mieste je samozrejme americká centrálna banka a jej šéf Jerome Powell. Bez ním vytvorených nových dolárov by sa to nikdy nerozbehlo. Na infláciu treba tri veci, peniaze, peníze a peňeži. Dôležité bolo aj to, ako sa tieto nové doláre dostali do ekonomiky a na čo boli použité. A v tomto kroku hral už kľúčovú úlohu aj samotný Don.

Nepôjdem až do úplnej pra-histórie, keď koncom roku 2018 Powell skúšal jemnučko hryzkať a Trump ho za to hystericky okrikoval , že má okamžite prestať s dvíhaním úrokov, keďže sa z toho vysypali akciové trhy, čo škodilo Trumpovej popularite. Pozrime sa hlavne na pandemickú infláciu. Keď prišli prezidentské voľby v novembri 2020, množstvo dolárov už medziročne narástlo o 24 % (modrá krivka na grafe). Kým Trump opustil prezidentskú stoličku v januári 2021, stihol až dve rozhadzovania novo vytlačených peňazí z helikoptéry (pandemické stimulačné šeky v marci 2020 – 1200 dolárov na daňovníka, 500 dolárov na dieťa a v decembri 2020 – 600 dolárov na daňovníka plus 600 dolárov na dieťa) čo spolu so štedrou podporou v nezamestnanosti historicky nafúklo reálny dopyt domácností. Tento tlačením peňazí financovaný nový dopyt (na grafe znázornený reálnym disponibilným príjmom amerických domácností, ktorý narástol historicky bezprecedentným tempom od začiatku zberu týchto dát) natoľko šokoval pandémiou vytrápenú ponuku, že na to, aby sa mu stihla prispôsobiť, museli producenti radikálne podvíhať ceny.

Peňažná zásoba USA (modrá krivka) a reálny disponibilný príjem amerických domácností (červená krivka). Helikoptéry naznačujú, kedy prezident rozhadzoval novovytlačnené peniaze na obyvateľstvo v podobe pandemických šekov

Keď Trump opúšťal Biely dom v januári roku 2021, drvivá väčšina ekonómov síce ešte blúznila o deflácii, no veľká inflácia už bola dávno na ceste. Bolo to vtedy zrejmé nielen mne, ale ešte aj môjmu stavby-vedúcemu. Pobavene som vtedy čítal články novinárov, ktorí neverili vlastnými očiam a rastúcimi cenám komodít. V snahe napasovať realitu na oficiálny deflačný naratív štátnych ekonómov, písali, že to nie je inflácia, len ľudia sa doma v pandémii nudia, tak zatepľujú králikárne a preto rastú ceny dreva, polystyrénu, elektriny a všetkých ostatných komodít. Oficiálne ukazovatele v podobe indexov spotrebiteľských cien vždy meškajú a sú len následkom skutočnej inflácie – nárastu množstva peňazí v obehu. Indexy spotrebiteľských cien dodnes mýlia ľudí, ktorí to potom všetko hádžu na demokratov. Áno, Biden šíriaci sa požiar inflácie štedro popolieval benzínom. Sám si tiež chcel užiť popularitu nakúpenú za cudzie – v marci 2020 sadol do helikoptéry a na ľud opäť porozhadzoval Powellom vytlačené peniaze. Tretie kolo pandemických stimulačných šekov bolo najväčšie – 1 400 dolárov na daňovníka a 1 400 dolárov na dieťa. Druhé najčastejšie použitie tejto sociálnej dávky bolo na špekulácie na akciovom trhu.

No určite to nie je len Bidenova inflácia. Veľkú infláciu splodil Trump s Powellom, Biden ju vykŕmil a Powell sa ju potom snažil zarezať. Je len iróniou volebného cyklu, že Trumpovi pomohla vyhrať voľby.

Tip na knihu – Ricardo Semler: Rebel

Podnikanie nie je jedinou cestou k slobode v práci. Zamestnaný automaticky nemusí znamenať podriadený. Vždy som cítil, že aj vo veľkých firmách sa to dá inak, no pádne argumenty z praxe mi poskytli až knihy Ricarda Semlera.

Hierarchické štruktúry zostali aj po prevrate roka 89 v cirkvi, politike, armáde, akadémii, školstve a zdravotníctve. Sú to staré štruktúry, postavené práve na mocenských rebríčkoch. Hierarchie prežívajú aj v mnohých súkromných firmách, a to napriek tomu, že za to platia cenu vo forme neefektivity, byrokracie a absencie informácií, ktoré definujú takéto socialistické štruktúry rozhodovania. Čím väčšia firma, tým viac vrstiev hierarchie.

Príbeh Ricarda Semlera ma aj preto zanechal v úžase. Spravil nežnú revolúciu vo vlastnej firme – v brazílskom priemyselnom podniku s vyše 3 000 zamestnancami. Keď som jeho knihy prvý krát čítal v roku 2017 na Korzike, podčiarkoval som na každej strane. Zo štandardného autokratického, byrokratického priemyselného molocha spravil slobodnú firmu, kde si každý robí, čo chce. Áno, vrátane robotníkov. Je to príbeh o tom, ako znovunadobudnutá sloboda a zodpovednosť zamestnancov postavili firmu na nohy, priniesli zisky a hlavne zlepšili kvalitu života tisícok zamestnancov. Viem, že neveríte. Preto sme knihu vydali vo vydavateľstve Bajkal v mojej edícii #zpdz. Rebela si s 25 % zľavou za 14,2 eura môžete kúpiť aj u mňa.

Na témy knihy Rebel som mal aj  podcast s Ferom Baníkom, ktorému sa vo firme Baník&Syn na východnom Slovensku podaril podobný prevrat.

Som paleo – nemám pána

To, že som začiatok života strávil v systéme formalizovanej socialistickej neslobody považujem za dar. Všetci si boli rovní a nad nimi boli komunisti, ktorí mohli čokoľvek. Boli to pre mňa extrémne dôležité lekcie o fungovaní spoločnosti. Je to iné, ako keď si o tom len čítate. Možno aj tento našťastie krátky pobyt v socialistickej ZOO, s dobre stráženými plotmi, viedol k tomu, že celý život riešim slobodu v jej rôznych podobách.

Nesloboda nevadí len mne, ale na bazálnej úrovni trápi každého človeka. Sloboda je ľudská prirodzenosť. Mnohých to prekvapí, ale lovecko-zberačské tlupy, v ktorých sme žili státisíce rokov tiež nemali šéfa, ani organizačnú štruktúru. Náčelník, šaman, vedúci lovec boli zvyčajne dočasné funkcie, ktoré obsadzovali členovia komunity na základe svojich zásluh a prirodzenej autority. Ostatní ich nepočúvali preto, že museli, ale preto, že chceli. Antropológ Christopher Boehm vo svojej výbornej knihe Hierarchy in the Forest popisuje, aké absurdné by pripadalo lovcovi a zberačovi, keby mu niekto, hoc i náčelník, niečo prikázal. Zrejme by to najskôr nepochopil a potom by ho to rozosmialo.

Niežeby od nepamäti neexistovali ambiciózni zväzáci, funkcionári a iní hulváti, ktorí by radi riadili ostatných. Paleo-sloboda nebola výsledkom utopistického uvedomelého komunizmu, ale decentralizovaného násilia vo vtedajších spoločenstvách. Dvaja, traja spolupracujúci ľudia premôžu aj toho najsilnejšieho človeka na svete. Keď niekto začal vystrkovať rožky, povyšovať sa a buzerovať ostatných, najprv si z neho začali ostatní robiť srandu. Ak to nepochopil,  prestali s ním spolupracovať, čo bolo kedysi, keď neexistovali obchody, podpora v nezamestnanosti ani policajti, veľký trest. Ak to ďalej skúšal, tak ho zbili, vyhnali alebo rovno zabili. Absencia monopolu na násilie a dominanciu, tak viedla k horizontálnej spoločnosti.

„Každý človek chce vládnuť, no ak nemôže vládnuť sám, potom preferuje rovnosť.“ vystihol tento paradox ekonomický antroplóg Harold K. Schneider.

Juraj Karpiš

Najhoršie je, keď sa snažia vládnuť tí, ktorí nič iné robiť nevedia ani nechcú. To, že to skúšajú ale ešte neznamená, že ich musíme brať vážne. Ďalší štvrťrok je za nami a opäť je čas na spoločnú Kávu s Karpišom. O situácii na trhoch, finančnej hygiene a najmä o tom, čo zaujíma vás sa môžeme porozprávať na live streame na YouTube vo štvrtok 12.12.2024 od 10:00 do 11:15. Na tejto stránke nájdete najneskôr 20 minút pred začiatkom eventu link, cez ktorý sa môžete pripojiť (prístup majú #zpdz predplatné v úrovni Člen a Podporovateľ). Vaše tipy, komentáre a pripomienky si dovtedy rád prečítam na [email protected] .