Ochránia nás akcie pred infláciou? – zpdz #086

Mať dosť

Sedel som v bielom šere, premrznutý, so zadkom na odopnutých bežkách. Pred vetrom na hrebeni Javorníkov nás chránila stena opustenej drevenej chalupy. V nohách dve tretiny 30 kilometrového prechodu. Už nebolo čo si obliecť, všetky vrstvy som mal na sebe. Bol som ešte dieťa, no už som vedel, že jediné, čo ma teraz môže zohriať je jedlom nakopnutá termogenéza.

Bolo mi jasné, čo je na nedeľný obed. Nemusel som ani nazrieť do ruksaku. Štandardné výletové menu: tvrdý chlieb, oravská slanina, cibuľa. Aby sa pustili sliny a šlo to lepšie dole krkom kremžská horčica v čiernom plastovom obale z 36 obrázkového kino-filmu. Nič z toho som nemal rád. Keby aspoň tá horčica bola polotučná. Môj prídel som ale zjedol do poslednej omrvinky a zrazu mi bolo omnoho lepšie. Slanina, ktorú by som tam dole nedal dobrovoľne do úst, chutila ako steak, surová cibuľa bola šokujúco sladučká. Kakaové rezy s čajom z termosky ako dezertný vrchol hostiny.

Teraz môžem jesť čo chcem, kedy chcem a koľko chcem. Jem preto viac, než je zdravé a s omnoho menším nadšením, než v tej fujavici.

Takmer všetci sa dnes boríme v bahne blahobytu. Na miestach našich prirodzených pôžitkov, ako je jedlo, sú ale nastražené pasce. Sústredila sa ne dômyselnosť podnikateľov. Prejedáme sa ľúbivo navrhnutými potravinami, ktoré zahrajú na všetky evolučné chuťové struny naraz a zvádzajú k prejedaniu. Šúchaním telefónu a zbieraním páčikov si dávkujeme dobrý pocit komunity a spoločenského uznania, pričom skutočného kontaktu so živými ľuďmi máme čoraz menej. Stískaním hracích konzol v cudzej hre si ľudia nahrádzajú pocit dobre vykonanej práce v nevirtuálnom svete.

Tvrdú zimu už nepoznáme, preto nemáme ani radosť z tepla. Nie sme hladní, preto nemáme ani skutočnú radosť z jedla. Aby existoval vrchol, musí existovať dno. Chute a pôžitky, ktoré nás v praveku navigovali komplikovaným svetom nedostatku, vo svete prebytku zlyhávajú. Aj vďaka nim môžeme premárniť život v pôžitkárskych priemyselných pasciach.

Za to, že sme „vošli von“, vždy keď bola príležitosť, vďačím otcovi. Ako panelákové dieťa som si okrem prírody mohol zažiť a ohmatať aj ako ďaleko je vlastné dno. Ako málo človek potrebuje, aby spokojne prežil. To ostatné sú statusové hry.

Riešenie je banálne a ťažké zároveň. V neprirodzenej hojnosti je vzácne odriekanie. V evolučnej histórii nás obmedzovalo prostredie, zrazu sa musíme sami. Kto to dokáže, získa v dnešnej spoločnosti supersilu.

Zlyhanie v tvare W

Na jar som si myslel, že vakcína bude najskôr za pol roka. Podcenil som súkromnú iniciatívu a vynaliezavosť. Funkčná vakcína proti novému koronavírusu bola už dávno hotová.  Výskumníci firmy ModeRNA ju vyvinuli za jediný víkend 13. januára 2020. Predtým, než Čína vôbec oficiálne pripustila, že existuje možnosť prenosu nového koronavírusu z človeka na človeka. To byrokracii trvalo takmer rok, kým dovolila začať s produkciou a ľuďom začať s očkovaním. Mohlo to trvať tri mesiace. Vďaka regulačnému zlyhaniu štátu zbytočne zomrelo množstvo ľudí a došlo ku obrovským ekonomickým škodám.

Keď politici a ich úradníci zlyhávajú, uľahčujú si to obmedzovaním slobôd. Je ľahšie prikázať ľuďom jesť štátny jogurt pod hrozbou basy, ako vyrobiť kvalitný jogurt za rozumnú cenu, ktorý si ľudia budú dobrovoľne kupovať. Pár kriminálnikov, ktorých nevedia dohľadať, používajú ako argument na obmedzovanie slobody používania hotovosti pre všetkých. Pre časť infekčných, ktorých nevedia efektívne identifikovať a pomôcť im, všetkých zavrú doma. Pre možné riziko negatívnych účinkov pre niektorých ľudí, zakážu používanie vakcíny aj tým, pre ktorých je vírus bez nej rozsudkom smrti.

Pozrieť video na YouTube

Lock-downy sú 5-kami na zimných vysvedčeniach politikov. Odflákali svoje povinnosti o odišli na letné prázdniny. Politici schovávajú ekonomické náklady svojich zlyhaní do štátneho dlhu. O tom, čo všetko sa v ňom za posledné roky nazbieralo a na koho sa tieto hriechy vysypú som sa rozprával v poslednom podcaste s Aďou.

Kde je ten optimizmus z jari, keď nás presviedčali že to bude V so šírkou vrcholov len pár mesiacov. Dnes už aj profesionálni optimisti v Európskej komisii v jesennej prognóze nepredpokladajú návrat na pred-pandemické úrovne rastu reálneho HDP eurozóny ani do konca roku 2022. A to v čase prípravy tejto prognózy ešte nebola rozbehnutá druhá vlna. Pandémia dnes naprieč Európou kreslí v grafoch hrubých domácich produktov W.

Slovensko by podľa tejto predikcie malo byť koncom roku 2022 približne 2 % nad úrovňou reálneho HDP z konca roku 2019. Taliansko a Španielsko majú byť aj vtedy ešte viac než 3 % v mínuse.

Na tejto recesii je zaujímavý rozpor medzi hlbokým pádom HDP a nevýrazným rastom miery nezamestnanosti. Na Slovensku narástla nezamestnanosť od začiatku pandémie len o smiešne dva percentuálne body. Pritom v poslednej recesii nezamestnanosť od svojho dna po vrchol narástla o viac než 7 percentuálnych bodov.

Pes je zakopaný vo firmách. Kým oficiálna miera nezamestnanosti v eurozóne medziročne narástla len o jeden percentuálny bod, reálna zamestnanosť vyjadrená počtom odpracovaných hodín padla o vyše 15 %.

Rozdiel medzi oficiálnou a reálnou mierou nezamestnanosti financovali štáty eurozóny prevažne novým dlhom. Politici si požičiavajú peniaze a každý mesiac ich posielajú firmám na výplaty nepracujúcich zamestnancov, aby ich tieto nevyhodili. To nebude môcť trvať večne. Keď začne štátna pomoc vysychať, firmy budú musieť platiť ľudí podľa toho, čo vyprodukujú a nie podľa toho, čo štát inde zoberie alebo rovno vytlačí a pošle im. Preto očakávam, že oficiálna miera nezamestnanosti bude rásť v eurozóne aj budúci rok.

To, že táto recesia je vďaka rozšafným politikom a centrálnym bankárom iná, vidno aj na bankrotoch firiem. Napriek dramatickému prepadu produkcie, výpadku príjmov a podnikovému stresu (modrá krivka, ľavý graf) firmy v eurozóne nebankrotujú (žltá krivka). Teda aspoň zatiaľ. Bank for International Settlements predpovedá, že bankroty vo vyspelom svete vzrastú v roku 2021 o 20 %.

Za peniaze budúcich generácií

Zdanie normálneho života a udržanie spotreby na úrovni ako keby sa nechumelilo, ale zoči voči dramatickému poklesu produkcie (súkromných príjmov) šlo na dlh. Politici zaťali obrovskú sekeru do našej budúcej životnej úrovne.

Narušenie alokácie kapitálu a z toho vyplývajúca znížená budúca produktivita sa práve teraz, ako čítate tieto riadky, deje všade okolo nás. Centrálne riadené ovplyvňovanie tokov kapitálu kŕmi zombie firmy požierajúce našu životnú úroveň. Od roku 2019 pribudlo v USA 200 nových zombie korporátov. Zombíci si v USA vďaka štátu požičali ďalší bilión dolárov.

Tlačia sa peniaze, nie príjem. To, čo spravili centrálne banky, nie je vytvorenie ale len prerozdelenie bohatstva.

Nasledujúce roky bude prebiehať hra s nulovým súčtom o to, kto ponesie akú časť ťarchy toho, čo sa niekomu inému už vyplatilo. Práve táto bitka „kto z koho“ bude najväčším transferom bohatstva od druhej svetovej vojny. Netreba preto spúšťať oči z kúzelníkov v centrálnych bankách. Posledná dlhová kríza v Eurozóne bola už pri výrazne nižšom zadlžení, ako je dnes. Napriek tomu ich monetárne ilúzie fungujú a trhy zatiaľ veria.

Európska centrálna banka skúpila už takmer 35 % slovenského štátneho dlhu.

Na zmanipulovaných cenách dlhopisov to síce nevidno, ale dlhy mnohých vyspelých krajín sú už pri štandardných úrokoch nesplatiteľné.

Myslím, že tí chytrejší politici a úradníci si to už uvedomujú. V kontexte potreby riešenia potenciálnej dlhovej katastrofy vnímam aj prípravy digitálnych mien centrálnych bánk alebo nový regulačný hon na kryptomeny. Predstaviteľ ECB, šéf francúzskej centrálnej banky Francois Villeroy de Galhau reagoval na balóniky z Talianska vyzývajúce k odpísaniu štátneho dlhu v ECB zatiaľ odmietavo.

Inflačný Godot za dverami?

Ilúzie o udržateľnosti dlhu v systéme sa rozplynú, keď začnú úroky rásť späť k historickým priemerom. Kedy začnú rásť? Dlhý trend ich poklesu môže zvrtnúť príchod Godota: cenovej inflácie v spotrebných statkoch. Pri pohľade na trhy mám pocit, že mnoho ľudí je presvedčených o tom, že sa to nestane už nikdy.

Zlé peniaze už stratili veľkú časť svojej hodnoty voči zlatu, akciám, nehnuteľnostiam, bitcoinu alebo dlhopisom. Posledná oblasť, kde zlé peniaze strácali svoju hodnotu relatívne pomaly, sú spotrebiteľské statky.

Ich ceny boli znižované masívnym rastom produktivity vďaka globalizácii („lacné čínske hračky“), pomýlenými investíciami do výroby komodít v poslednom cykle (nadkapacity napr. v produkcii ropy) a najslabším hospodárskym oživením po poslednej kríze od druhej svetovej vojny. Veľká časť nadbytočných kapacít sa už bolestivo odbúrala. Časť produkcie zničili lock-downy. Slobodný obchod sa čoraz viac obmedzuje. Dopyt po statkoch nafúkli priame fiškálne aj monetárne transfery domácnostiam a firmám.

Viem, aktuálne spotrebiteľské indexy DNES hovoria o miernom, prípadne dokonca spomaľujúcom tempe rastu cien. Druhá vlna a lock-downy stále tlmia dopyt a prirodzené spotrebné tendencie ľudí. Mňa ale zaujíma obdobie, keď sa to konečne otvorí a ľudia sa vrátia k starým životom s 20-30 % viac peniazmi v ekonomike. Napríklad domácnosti v Eurozóne držia nadmerné úspory približne v objeme 5 % HDP, ktoré čakajú na koniec mimoriadneho stavu a otvorenie ekonomiky.

Kto sa pozerá správnym smerom, ten inflačného Godota v cenách producentov vidí už aj dnes. Na rope to vyzerá na otáčanie dlhého klesajúceho trendu a potenciálny začiatok býčieho trhu. Medi ustrelilo dekel. Utešený rast cien vidno aj naprieč ostatnými komoditami.

A nie, nie som úplne sám, kto počuje spotrebiteľskú trávu rásť: „Svet vstupuje do „dlhodobého býčieho trhu“ pre komodity, ktorý prospeje dokonca aj rope. Štátna fiškálna stimulácia a energetická transformácia plošne zvyšujú dopyt.“ hovorí vedúci globálneho komoditného výskumu investičnej banky Goldman Sachs Jeffrey Currie.

Ochránia nehnuteľnosti pred infláciou?

Kam sa schovať pred infláciou? Väčšina Slovákov má v tom jasno – pod strechu. Pri pohľade na splašených centrálnych bankárov sa mnoho ľudí rozhodlo nakúpiť domy. Ceny slovenských rezidenčných nehnuteľností pokračovali v treťom štvrťroku 2020 v raste – medzištvrťročne o 3,5 %, medziročne 11,8  %.

Nájomné ale pokračovalo v poklese – medzištvrťročne o – 0,32 %, medziročne – 11,2 %. Euro výnosu z nehnuteľností tak zdraželo a Price/Earnings ratio mnohých nehnuteľností sa dostáva na absurdné úrovne. Všimnite si trojizbové byty. Tie už stagnujú aj v Bratislave. Ak by do toho prišla prekvapivá cenová inflácia, banky by zdvihli úroky na hypotékach. To by nepomohlo ani slovenským predlženým domácnostiam ani cenám nehnuteľností.

Ochránia akcie pred infláciou?

Ďalšou skrýšou pred kradmou rukou zlých peňazí sú akcie. Aj tam vyzerá byť už poriadna tlačenica. Väčšina tradičných spôsobov posúdenia ich valuácie kričí, že v historickom kontexte sú drahé. Dekáda stimulácie ekonomiky zlými peniazmi ich majestátne nafúkla.

Mnohí investori sú presvedčení, že to bude v prípade príchodu prekvapivej cenovej inflácie jedno. Veď akciový trh vystrelil hore aj v Zimbabwe počas hyperinflácie. To je pravda, ale aj tu ide o monetárnu ilúziu. Človek napriek nominálnemu rastu akcií aj tam reálne chudobnel. Síce výrazne menej, než keby bol v samotných zlých peniazoch, ale predsa.

Ako som písal vyššie, v nasledujúcich rokoch očakávam kombináciu rastu nezamestnanosti a rastu cien. To sa volá stagflácia. Stagfláciu zažili USA medzi rokmi 1972-1981. Medziročné tempo cenovej spotrebiteľskej inflácie tam vrcholilo v roku 1980 takmer na 15 % pričom zároveň rástla aj nezamestnanosť.

Na rozdiel od cenovej inflácie a nezamestnanosti sa akciám (na nasledujúcom grafe akcie reprezentuje akciový index Dow Jones Industrial Average) v tomto období príliš rásť nechcelo.

Lámal si nad tým hlavu aj samotný Warren Buffett. Svoje zamyslenie, prečo akcie nestíhajú v období veľkej cenovej inflácie kompenzovať znehodnotenie zlých peňazí spísal v texte „Ako inflácia oklame akciového investora.“ (z mája 1977): „Po mnoho rokov konvenčná múdrosť trvala na tom, že akcie sú zaistením proti inflácii. Toto tvrdenie bolo postavené na tom, že akcie nie sú pohľadávkou na doláre, akou sú dlhopisy, ale predstavujú vlastníctvo spoločností s produktívnymi aktívami. Investori verili, že tieto aktíva si uchovajú reálnu hodnotu, nech si politici tlačia peniaze, koľko chcú.“

Ľuďom, ktorí sa pohybujú v problematike investovania trochu hlbšie odporúčam prečítať text celý. Buffettov hlavný argument v skratke znie, že „akcie, sú vo svojej podstate veľmi podobné dlhopisom“.

Ako som to čítal, spomenul som si na môj jednoduchý model akcií. Môj kľúčový dôvod pre opatrnosť pri očakávaní, že akcie plne vykompenzujú stratu hodnoty zlých peňazí v prípade prekvapivej inflácie, je rovnakej podstaty. Podľa modelu je akcia právo na nekonečný tok budúcich príjmov podkladovej spoločnosti. Je preto hypersenzitívna na úrok, ktorým sa tieto budúce príjmy diskontujú. Ak sa skutočne obráti inflačná paradigma, vzrastú aj nominálne úroky. Ak by napríklad úrok na 10 ročných amerických dlhopisoch narástol z dnešných 0,9 % na 5 % z predkrízového leta 2007, model akciám predpovedá pád o 55 %. Tak ako klesajúce úroky exponenciálne podporujú ceny akcií, tak ich môžu rastúce úroky zas exponenciálne topiť.

Počas poslednej stagflácie v USA, z hľadiska priemerného reálne ročného výnosu dopadli najhoršie akcie (-4,0 %), tesne za nimi americké štátne dlhopisy (-3,7 %). Nehnuteľnosti podržali hodnotu (+0,1 %). Najviac zarobilo zlato (+13,3 %) a bitcoin samozrejme ešte neexistoval. Keďže tento diel #zpdz je už teraz pridlhý, k peňažným aktívam zlata a bitcoinu ako útočiskom pred infláciou sa dostaneme v budúcom diele.

Jesť menej je viac

Keby som musel dať ľuďom jedinú plošnú, a preto blbu-vzdornú radu, ako zlepšiť ich zdravotný stav bolo by to nasledujúce pravidlo:

Jedz menej!

Všetci sa prejedáme oproti tomu, čo je evolučné optimum. Dnes už zomiera vo svete viac ľudí na následky dlhodobého prejedania, než na podvýživu. Môže za to historicky bezprecedentné bohatstvo, ktoré nám umožnilo mať neustále po ruke extrémne kalorické a chutné jedlá.

Keď sa človek dlhodobo prejedá, nepomôže mu, že sa prejedá „zdravými“ potravinami. Ak sa neustále nachádzame nad našou kalorickou a nutričnou potrebou, potom sú aj smoothie alebo steak len inou formou zbytočného, chronického stresu. Naopak pre človeka v pravidelnom kalorickom deficite sú ešte aj diabolské výmysly ako kola alebo cukríky len neškodným zaváhaním. Telo sa z týchto kaloricky bohatých, no nutrične zbankrotovaných absurdít ľahko vyspovedá v nasledujúcej hladovke.

Napriek tomu, že znie jednoducho až banálne, dodržiavanie tejto rady je extrémne ťažké. Tu sú stratégie, ktoré na riešenie problému pažravej opice v prostredí bohatých švédskych stolov používam v súčasnosti ja:

Mentálny model hladu ako vzácneho zdroja

Moderní ľudia často jedia viac preto, aby upokojili hlavu, než aby nakŕmili telo. Jedlo je vrodeným a zaručene fungujúcim spôsobom relaxácie. Ak žijeme v chronickom strese a v živote nám chýbajú iné druhy pôžitkov s touto formou stimulácie parasympatika to začneme preháňať. Kto nebehá, nebicykluje, necvičí alebo nespieva, ten má menej endokanabinoidov, cíti sa smutnejší a hladnejší. Má väčšiu tendenciu sa prežierať. Pozor, čítanie naopak hlad v štúdii zvyšovalo.

Keď sa uvedomím pri prejedaní, zvyčajne s ním súvisí nejaká iná nezvládnutá časť života, ako je pracovný stres alebo nedostatok pohybu. Mne pomáha aj reintepretácia kontextu jedla v mojom živote. U Igora Bukovského som spomínal, že na hlad sa pozerám, ako na vzácny zdroj.

Pozrieť video na YouTube

Za môj život budem mať omnoho menšiu kapacitu toho zjesť, než mám k dispozícií rôznych potravín. Obmedzuje ma hlad, nie jedlo. Trochu môžem síce produkcii hladu pomôcť zvýšeným kalorickým výdajom a fyzickou aktivitou, ale všetko to jedlo, čo si môžem kúpiť, nikdy v živote nebudem schopný zjesť. Limitovanú kapacitu konzumácie sa preto snažím sýtiť čo najkvalitnejšími, nutrične najbohatšími a najchutnejšími potravinami.

V tomto kontexte je cukrík neskutočná hlúposť a plytvanie mojím vzácnym životom. Keď už maškrtenie, tak to musí byť naozaj kvalitný koláč alebo čokoláda. Tie bývajú vzácne a preto drahé. No vysoký dodatočný náklad je v tomto interpretačnom rámci výhoda, keďže bolesť z vysokej ceny automaticky tlmí chute maškrtiť.

Test mrkvou – vyhýbam sa priemyselne spracovaným potravinám

Viete o tom, že surová mrkva je sladká? Ak mi taká nepríde, je na čase opäť očistiť moju stravu od bahna moderných potravinových pascí. Testovať tak možno aj deti. Ak nechcú mrkvu, potom nie sú „naozaj“ hladné, ale skôr majú „na niečo chuť“. A to je obrovský rozdiel.

Čím viac inžinierov hútalo, ako efektívne sa má výsledný potravinový produkt vyrobiť, ako má vyzerať, chutiť a voňať, tým menej som ochotný to jesť. Mastno, sladko, slané jedlá sú vyvinuté tak, aby podporovali prejedanie. Nie je preto šokujúce, že štúdie nachádzajú vzťah medzi dostupnosťou priemyselne spracovaných potravín v domácnosti a mierou obezity v nich žijúcich mladých dospelých. Dokonca, aj keď sú dve jedlá identické z hľadiska počtu kalórií aj zloženia makronutrientov, ľudia v štúdii pribrali viac z tých, ktoré obsahovali viac priemyselne ultra spracovaných ingrediencií ako hydrogenované oleje, kukuričný sirup s vysokým obsahom fruktózy, aromatické látky a emulgátory.

Ešte som nepočul, že by sa niekto obžral ako prasa z čistých varených zemiakov alebo kyslej kapusty. S čokoládou je ale transformácia Homo Sapiens na ošípanú čarovne jednoduchá. Týmto priemyselným chuťovým pasciam sa preto skôr vyhýbam a snažím sa jesť potraviny tak, ako ich produkuje príroda. Priemyselné spracovanie navyše maskuje nízku kvalitu vstupných surovín a zvyšuje riziko prítomnosti neprirodzených, zdraviu škodlivých látok. Novodobú technológiu úpravy jedla, ktorú som ešte ochotný akceptovať je tepelné spracovanie. Predsa len oheň je tu s nami už nejaký ten rok (vyše 200 tisíc) a jeho používaniu sa už stihol prispôsobiť aj náš tráviaci trakt.

Ak chcete otestovať, ako priemyselné potraviny navádzajú k prejedaniu, skúste na mesiac prestať jesť kečup. O koľko menej pečených zemiakov zjete, keď si na ne nedáte túto sladkosť (kečup má tri krát viac cukru než tá kola – 33g vs. 11g na 100g)?

Občasný 3 denný pôst

V mojom veku a s  nízkym metabolizmom už nedisponujem rozpočtom hladu na dve veľké jedlá denne. Jedávam preto len jedno. Zároveň roky praktizujem takzvané prerušované hladovanie – jedlo konzumujem v rámci 8 hodinového okna, pričom zvyšok dňa nejem, len pijem.

Neustále čosi jesť nemôže byť zdravé. Aj trávenie je energeticky a imunitne náročná činnosť. Telu treba niekedy nechať vydýchnuť od neustáleho bombardovania jedlom, ktoré treba kontrolovať na patogény. Tráviaci trakt je našou prísne stráženou hranicou s vonkajším svetom.

Hladovanie okrem stimulácie samočistenia samopožieraním odbremeňuje imunitný systém pri dôležitejších úlohách. Tento efekt som spomínal v COVIDovom podcaste s Kajom.

Pozrieť video na YouTube

Nedávno som si mohol opätovne túto hypotézu sám pretestovať. Po príchode nejakej hnusoby (testy ukázali, že to nebola tá populárna) mi prestalo chutiť, tak som prestal na dva dni jesť. Preležal som ich s teplotou a bolesťami hlavy. Pil som len čaje, občas s trochou soli. Jesť som opäť začal, keď som dostal hlad. Ten mi zvyčajne signalizuje, že problém imunita zvládla a som za vodou. Namiesto obligátneho týždňa som bol späť na nohách na tretí deň. Oslávil som to behom a kúpeľom v Belej. Nie som lekár, počúvajte toho svojho. Asi ale nezaškodí načúvať aj vlastným pocitom. Nejak sme sa k nim dovyvíjali.

Túto infekčnú anorexiu detailnejšie skúmal  experiment s myšami. Tie, ktoré cielene nakazili baktériou listérie, prestali spontánne na niekoľko dní žrať. Po odznení infekcie výpadok sčasti kompenzovali. Dáva obmedzenie prijímania potravy počas imunitnej reakcie evolučný zmysel? Výskumníci sa to rozhodli otestovať núteným kŕmením časti infikovaných myší. Zrejme hej, keďže tieto vo výraznej vyššej miere kapali. Hypotéza týchto výskumníkov hovorí, že ketóny vznikajúce pri hladovaní chránia neuronálne poškodenie z oxidatívneho stresu následkom bakteriálnej infekcie. Na víry to vraj nefunguje.

Keď jeme, telo rastie a bujnie. Naopak, hlad je dôležitým evolučným signálom na upratovanie a opravy. Keď človek len neustále je, na takéto upratovanie nie je čas a chyby sa začnú hromadiť. Preto občas zaradím aj 2-3 dennú hladovku, keď pijem len vodu, čaj, prípadne kávu a niekedy pridám elektrolyty aby som aktívne predchádzal dehydratácii. Takto vyhladované telo zje samo zo seba to, čo je pokazené alebo nefunguje optimálne. O niečo sa dokonca zmenšia aj niektoré orgány. Ide o také pravidelné veľké upratovanie. Keď je potravín opäť dostatok, tak to nanovo vybuduje.

O mojom hladovaní a o tom, ako mi pomáha zresetovať hlad na zdravšiu úroveň hovorím aj v dobrom podcaste s Markom Zelmanom o dobrom živote.

Pre mňa je dôležitou súčasťou hladovky pohyb. Neležať len na posteli alebo sedieť na zadku, ľutovať sa a snívať o jedle. Fyzická aktivita znižuje subjektívny hlad nielen odpútaním pozornosti od chladničky, ale aj zvýšeným krvným cukrom. Je to individuálne a ako pri všetkom aj v tomto prípade treba počúvať vlastné telo. Ja si ale počas hladoviek dávam aj behy do kopcov alebo intenzívnejšie cvičenie. Z anaeróbnej námahy vyrobená kyselina mliečna ma pomáha nakŕmiť, signál intenzívnej záťaže pomáha chrániť pred samopojedaním svalovej hmoty. A svalová hmota je z hľadiska metabolického a hormonálneho zdravia nad zlato. Zároveň sa zdá, že hlbšie načrenie do zásob glukózy v pečeni a glykogénu v svaloch pomáha zosilniť signál na spustenie autofágie a iných benefitov hladovky.

Osobne zvyknem cítiť iba mierny hlad a to približne prvých 24 hodín po začiatku hladovky. Ten po približne 36 hodinách takmer úplne zmizne. Určite nie som v odolnosti voči hladu napriek fyzickej aktivite špeciálny. Tuto sa dala dokopy partia ľudí, ktorí skúsili hladovať 5 dní, počas ktorých prešli respektíve prebehli spolu 160 kilometrov. Všetci bez problémov a bez trýzniaceho hladu. Pozrite sa na video lepšie. Sú tam aj „obyčajní“ ľudia, nie len sporťáci. To ilustruje, že hlad bol v evolučnom kontexte súčasťou bežného života a nie heroickým výkonom hodným pochvaly.

Hladovka má ďalšiu výhodu v tom, že pomáha stlmiť prejedaním zdivelý hlad na rozumnú úroveň. Človek získa nad sebou späť viac kontroly a tým aj slobodu. Tento efekt si môžete už čoskoro otestovať aj sami, keďže sa blížia Vianoce, sviatok spojený so systematickým prejedaním. Pár dňová hladovka je zároveň dobrý spôsob, ako si zvýšiť chuť na sviatočnú večeru a pritom cez sviatky až tak nepribrať. Ale to som neprišiel na nič nové, keďže pôst tradične k sviatkom patrí. Tak sa rozhodnite, ako sviatky sTRÁVITE vy.

Tip – podcast (nielen) o vlkoch

V lese na Novom Zélande to nebolo ono. Úchvatné hory, zaujímavá vegetácia, vtáky so zvukom polyfonického zvonenia na starých mobiloch. Aj tak mi tam stále niečo chýbalo. Potom mi to došlo: v tamojšom lese som si pripadal ako v parku. Necítil som tam pokoru. Vedel som, že tam nežije veľký predátor, ktorý má v tom prostredí nado mnou jednoznačnú prevahu. Les, v ktorom človek nemusí mať rešpekt, nemá tú správnu atmosféru.

Dobre to popísal Erik Baláž v Zelenom podcaste Tamary Stohlovej. Aj to, aké je divné, že sa dnes niektorí ľudia obávajú vlka. Bojíme sa medveďa a zároveň sa nebojíme dať si kolu, sadnúť do auta alebo sa okúpať v potoku. Erik o vlkoch nielen čítal, ale s nimi aj čo to prežil. Je to počuť. V podcaste sa dozviete, ako vlci menia krajinu alebo podľa čoho si vedia vybrať oslabené zviera s infekciou, ktoré následneulovia. Keď popisuje život predátorov slovenského lesa hovorí zároveň o komplexných systémoch, ich schopnosti samoregulácie a naivných ľudských intervenciách. Aj vďaka nim nežije na Slovensku pravdepodobne ani jedna kompletná vlčia rodina.

Foto:Karol Kaliský

U nás má les stále predátorov a tým aj príbeh. To aj vďaka ľuďom ako je Erik. Ak chcete podporiť ich prácu, kúpte sebe alebo rovno aj vašim známym pod stromček parádny kalendár na rok 2021, ktorý nafotil Karol Kaliský.

Juraj Karpiš

Oura mi opäť poslala tri zľavové kupóny na ich prstene, každý v hodnote 50 eur. Možno videli môj podcast, ako si Kajo COVID na Oure nameral. Minulý rok záujem asi 30 krát prevýšil ponuku. Tentokrát budem preto trochu diskriminovať. Prvým trom z Členov alebo Podporovateľov #zpdz, ktorí mi napíšu na [email protected] ich rád posuniem. Otázky, komentáre a tipy mi aj naďalej píšte na adresu [email protected] . Vianoce sú ideálnym obdobím na znižovanie počtu neprečítaných mailov v schránke. Dajte vedieť, ako vám dopadol experiment s kečupom. Pokojné a šťastné sviatky hojnosti.