Šli spolu ráno výťahom v biznis centre. Sami dvaja. Ospalý štyridsiatnik v obleku ho šacoval. Odvrchu dole. Keď mu zrak padol na chodidlá s výkrikom „Uaaáááááááááááááá… do p….i!“ vydesene odskočil. „Sorry, zdalo sa mi, že máš ohorené nohy.“ vysvetlil, keď sa spamätal. Kravaťáka rozhodili čierne barefoot FiveFingers topánky, od spoločnosti Vibram. Ktovie, možno efekt prekvapenia zosilnili zvyškové drogy v jeho systéme.
Túto historku mi v roku 2012 rozprával známy, ktorého tiež z „civilizovanej spoločnosti“ zlákal svet naboso. On sa (na rozdiel odo mňa) vo FiveFingersoch odvážil aj do mesta.
Na sociálnej sieti som sa tento týždeň dočítal, že dospelí chlapi by nemali chodiť vo flip-flopoch (žabkách) do centra. Vraj sa to nepatrí. Tak som si na jeho príbeh spomenul.
Súčasné, lokálne normy stále považujú odhalenie nôh na verejnosti za niečo nepatrične živočíšne. Mimo plavárne či iné, pre nahotinky vyhradené priestory, sa to nehodí. Týka sa to prekvapivo hlavne mužov.
Dámy môžu svoje nohy v lete vystavovať na široký obdiv kade tade, bez spoločenskej penalizácie. Aj keď ani im spoločnosť nedovolí rozbaliť to úplne: „Niektorí vyhadzovači ma nepustia do barov alebo reštaurácií.“ hovorí Britka Bea Marshall. Zranenia pri behaní ju donútili skúsiť to naboso. Prepadla tomu a nechce sa vrátiť. „Tak som si vyrobila také pásiky, ktoré si lepím na vrch nohy. Potom to vyzerá, ako by som mala sandále a zrazu nikto nič nepovie.“ „V Národnej galérií ma požiadali, aby som sa obula alebo odišla. Keď som sa spýtala prečo, povedali, že to je neúctivé. Netuším prečo. Keď som navštívila memoriál 9-11 v New Yorku, nechceli ma pustiť dnu. Chcela som tam ísť, tak som si musela kúpiť flip-flopy. Bolo to čudné.“
Pritom donedávna sme chodili bosí všetci. Možno práve preto tie podivné tenzie dnes. Prvé topánky slúžili nielen na chodenie, ale aj ako statusový, spoločenský signál. Prezrádzali pôvod, majetok, spoločenské postavenie a koaličný potenciál nositeľa. Aj preto sa stali normou. Bosá noha jej porušením. Opačným, varovným signálom. Pozor sedliak!
Doslova. Ilustruje to krajina, kde spoločenskú signalizáciu chodidlami dotiahli do extrému. V Číne v 19. storočí mala zväzovaním chodidiel znetvorené nohy polovica všetkých žien. V najvyšších sociálnych vrstvách takmer 100 %. „Kuk na moje znetvoreného nôžky. Môžem si to dovoliť. Som panička, nemusím drieť na poli.“ Mať prirodzené, funkčné nohy sa tam pre dospelú ženu nepatrilo.
Svet sa ale mení. Opálená pokožka, kedysi prezrádzajúca robotu na poli a nízky spoločenský status, sa už dlho nezakrýva púdrom. Naopak. Dnes signalizuje skôr drahú dovolenku alebo závideniahodný životný štýl s časom na opaľovanie. Rastúce bohatstvo robí zázraky. Oslobodzuje z farmárskej hierarchie, ľudia sa vracajú k slobodnejšej podstate. Cestujú, porovnávajú, menej akceptujú formálne autority.
Z nevoľníctva sa oslobodzujú aj nohy. Niekde pomalšie, inde rýchlejšie. Závisí od histórie a lokálnych podmienok. Kým v Grónsku sa to asi nikdy nepodarí na Novom Zélande sú blízko. Nie je tam problém stretnúť bosých ľudí v centre mesta, nákupnom stredisku ani banke. Deti chodia bosé do školy. Nik nezíza ani sa nesmeje. Napriek spoločnej kráľovnej sa tam úcta už neprejavuje topánkami.
Na naboso, „ohorené nohy“ alebo aspoň flip-flopy sa teším celú zimu, keď nohy väčšinu dňa väzním v topánkach. FiveFingers používam na behanie a pohyb mimo mesta. Do mesta a na stretnutia, kde možno očakávať prísnejšie civilizačné normy volím topánky, ktoré sa aspoň čo naviac blížia pohybu naboso. Majú tenkú podrážku, žiadny podpätok a umožňujú roztiahnutie prstov.
Vedu tu nateraz vynechám. Aj tak nie je ustálená. Na jednej strane promotéri nepripúšťajúci nevýhody. Na druhej horliví odporci, vzývajúci boha technologického pokroku. V tomto prípade ale potrebujem dôkazy za, nie proti topánkam. Moju nohy vyvíjala evolúcia milióny rokov. Vďaka tomu, že výborne fungujú, moji predkovia ušli levom, uštvali vysokú zver a predbehli konkurenciu na trhu partnerov. Že to zlepší inžinier na oddelení vývoja obuvníckej firmy bez toho, že by niečo iné pokazil je síce možné, no málo pravdepodobné.
Po vs. pred
Ja som si pomohol základným vedeckým nástrojom: experimentom. Stačí sa vyzuť a rozhodnúť sa sám.
Predstavte si, že celý život musíte nosiť hrubé, zimné rukavice. Úzke palčiaky, ktoré tlačia prsty dokopy a v ktorých sa potíte. Jedno ráno skúsite vyjsť do sveta bez nich. Prsty najprv neviete poriadne používať. Koža, svaly a šľachy nie sú zvyknuté na odery či namáhanie.
Na druhej strane konečne idú roztiahnuť prsty, upraviť držanie tela a možno spoznávať chodidlami svet. Rôzne druhy povrchov, tvarov a teplôt. Je v nich množstvo nervových zakončení a topánkami sa pripravujeme o ich neustálu stimuláciu. Chodenie naboso je nekonečná masáž chodidiel zadarmo.
Kým beh v teniskách je pre mňa bez podcastu alebo brutálneho stúpania nuda, beh „naboso“ je úplne iná disciplína. Okrem iného našľapovania a držania tela sa musím sústrediť na cestu, kľučkovať, preskakovať, tancovať.
Pozor, nesľubujem vašim nohám raj na zemi. Nekonečnú mladosť, svetové rekordy a absenciu zranení. Naopak. Na začiatku, najmä ak človek nie je extrémne trpezlivý, to bude bolieť. Členok som si v živote vytkol dva krát. Oba razy to bolo vo vysokých, spevnených topánkach proti jeho vytknutiu. Za 7 rokov, odkedy som kúpil moje prvé Fivefingers behám a robím túry takmer výlučne „naboso“ zatiaľ nie. Je fascinujúce ako sa noha vie roztiahnuť, jednotlivé prsty na nohách aktívne pracovať a znížiť pravdepodobnosť vyvrtnutia, keď jej to dovolíme. Na druhej strane nakopnutých palcov už pár bolo a aj vykĺbený malíček si viem napraviť. A píšem tu o normálnom používaní nôh, nie o 10 kilometrovom behu po rovnom asfalte. To naši predkovia tiež nerobili.
Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 2 700 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.
[revue_subscribe]