Že som tučný ako prasa som si naplno uvedomil, keď som pocítil hybnosť môjho vlastného tukového tkaniva. Jedno sychravé novembrové ráno pred troma rokmi som si všimol, že faldy sa mi na zvyšku bežiaceho tela tvrdohlavo vlnia vlastnou frekvenciou. V krajných polohách narážali do mňa ako rozbúrené morské vlny do útesov. Tento pocit tekutosti som dovtedy nezažil.

Predsadená hlava a pupok prevísajúci cez trenky. Môj mentálny obraz seba samého, ktorý som si do hlavy naformátoval v minulosti bol v príkrom rozpore s tým opusteným úradníkom v zrkadle. Žil som z naakumulovaných pohybových spomienok a minulých úspechov.

Tukové vlnobitie ma vydesilo. Uvedomil som si, že žijem život fyzicky retardovaného človeka. Moja nečinnosť je opovrhnutím daru zdravého, funkčného tela, ktoré postupne umiera.

Keď človek robí vrcholový šport je to ľahké. Vyšportované telo je vedľajší produkt hlavnej činnosti. Prichádza samo, bez potreby dodatočného úsilia. Šok prichádza po ukončení športovej kariéry. Mnohí z nás, bývalých plavcov, zvyknutých na gigantický kalorický výdaj potom po skončení tréningov nestihne upraviť kalorický príjem a skončí s telom Carla Pedersoliho (Bud Spencer) vhodným na fackovanie kaskadérov v talianskych komédiách.

V bežnom živote je to pre mnoho ľudí neustále balansovanie na hrane strmého brehu. Stačí chvíľka nepozornosti: nával práce, problémy v rodine alebo iný životný stres a človek sa vďaka nadbytku extrémne lacných, kaloricky bohatých a inovatívne návykových potravín prebudí utopený vo vlastnom tuku.

V roku 1961 ľudia v 51 krajinách skonzumovali denne menej ako 2000 kalórií. V roku 2000 to bola už len jedna krajina.

Žiadne radikálne diéty. Tri roky testovania drobných, preto celoživotne udržateľných zmien. Každý deň míting, ktorý nemožno odvolať – so sebou. Postupne sa vraciam späť a telo je už blízko optima. Ako som tu ale minule spomínal, koniec leta je čas, keď väčšina ľudí dosahuje hmotnostné minimum roka(cyklus dobre vidno aj na mojom grafe). Protivietor upršaného počasia neprajúceho fyzickej aktivite a smršť sviatkov prežierania ešte len začína. Nová úloha je nezísť opäť z cesty.

Moje optimum nie je hmotnostné minimum. Menej kíl u mňa nutne neznamená lepšie telo. Aj teraz som ťažší ako kedysi, no s rovnakým pásom čo indikuje lepšiu telesnú skladbu v prospech svalového tkaniva. Cieľom nie je ani absencia akejkoľvek tukovej vrstvy či viditeľné detaily tkaniva brušného svalstva. Cieľujem zdravie a stav zlučiteľný s bežným životom, nie fotky na Instagram. 4 % tuku, vpadnuté líca a oči utopené v lebke som už mal. Nebavilo ma neustále odpovedať na otázky okolia ohľadom môjho zdravotného stavu.

Lebo nie je sadlo ako sadlo. Nadbytočný viscerálny tuk (tuk nachádzajúci sa vnútri brušnej dutiny – foto vpravo) je ďaleko väčší zdravotný problém ako nadbytočný podkožný tuk visiaci cez opasok (vľavo). Špekuluje sa, že je to blízkosťou vnútrobrušného tuku k jednej z najvýznamnejších žíl – vrátnici, ktorá prenáša živiny z tenkého čreva do pečene. To zhoršuje negatívne zdravotné efekty pro-zápalových hormónov vylučovaných týmto tukom. Kým všetci, čo majú pivný pupok (nadbytok viscerálneho tuku) majú aj priveľa podkožného, naopak to nie je vždy pravda. Napríklad zápasníci sumo mávajú kopu podkožného tuku, no často málo alebo žiadny viscerálny. Pravidelným cvičením si totiž zachovali senzitivitu na inzulín a prípadný viscerálny tu vedia hneď spáliť pri náročnejšom cvičení.

Podkožného tuku sa zbavuje ťažšie, často odmieta dlhú dobu reagovať na zmeny v stravovaní alebo fyzickej aktivite. Jedným z dôvodov je menšie množstvo ciev a tým aj prekrvenia tohto tkaniva oproti viscerálnemu tuku. Ak pravidelne otužujete, budete to mať s poslednými kilami podkožného tuku možno ešte ťažšie. Dáva to evolučný zmysel, tuk je nielen zásoba energie ale aj izolátor, pravidelný tepelný stres pravdepodobne bráni jeho odbúraniu. Pozrite sa na zloženie tela cicavcov žijúcich v studenej vode . Túto hypotézu, zdá sa, potvrdzujú moje a cudzie anekdotické pozorovania, niektoré vedecké články a aj telo najznámejšieho profesionálneho otužovača. Sám Iceman Wim Hof má úctyhodných 28 % tuku.

Zdroj: Muzik, O., Reilly, K. T., & Diwadkar, V. A. (2018). “Brain over body”–A study on the willful regulation of autonomic function during cold exposure

Pre pár posledných kíl podkožného tuku sa preto netrápte. Že chudý extrém nie je nutne zdravý naznačuje aj teória a viaceré výskumné články a rôzne pozorovania. Napríklad pokojový srdcový tep ako nepriamy ukazovateľ zdravotného stavu a kondície podľa 150 miliárd zaznamenaných hodín údajov desiatok miliónov ľudí po celom svete nie je najnižší u najchudších žien ani mužov.

Ak navyše patríte medzi tých, čo sa nevedia vytesať, nech robíte čokoľvek, môže to byť aj dobrá správa. Môže ísť o signál, že máte extrémne vysokú citlivosť na inzulín, ktorý akýkoľvek energetický nadbytok okamžite ukladá do podkožného tuku. A vysoká citlivosť voči inzulínu silno koreluje s vekom dožitia.

Ak chceme odhadnúť prirodzené percento telesného tuku podľa stále existujúcich kmeňov lovcov a zberačov, tak u mužov  je optimálne rozpätie 6-13 % u žien 14-20 %.

 

Text je úryvok z mailového newslettera „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k  viac než 3 400 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.

[revue_subscribe]

Tučný, chudý a zdravý
Tagy:                        

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Social media & sharing icons powered by UltimatelySocial