Wim Hof a jeho akútny stres

Používanie slov ako „veda“ alebo „vedecký“ v komunikácii so širokou verejnosťou u mňa funguje ako spoľahlivý bull-shit detektor. Kontrolka na zvýšený výskyt zavádzania. Často pochybné argumenty autora, ktorý si netrúfa stáť na vlastných nohách, preto vyťahuje barle autority. Keď na mňa na záchode, pri listovaní obrázkami vyskočilo toto, pohár pretiekol.

Priznám sa, prsty ma svrbeli už dávno ale vravel som si „Kašli na to, otužovanie je fajn.“ Keď k tomu niekto potrebuje príbeh s trochou mystiky, prečo nie. Milujem placebo efekt, nemám nič ani proti skupinovým zážitkom. Veď príležitosť spoločne si s druhmi zadychčať pri love, bitke, iniciačnom rituáli alebo tranzickom  tanci okolo večerného táboráku má už len málokto. Hyperventilácia v kombinácii s hypoxiou naštartuje potápací reflex cicavcov, ktorý je tiež mojim dobrým kamarátom. Zníži sa prekrvenie v rukách a nohách, mne to pomôže vydržať dlhšie pod vodou, Wim Hofákom nekňučať od bolesti v ľadovej vode.

Vadí mi ale zavádzanie, ktoré sa okolo Wim Hofovej metódy (WHM) začalo množiť  podobne rýchlo, ako diery v ľade na zamrznutých jazerách. Predajcovia studenej vody ma cez média presviedčajú, čo všetko je na WHM vedecky dokázané. Tak sa teda na tú vedu pozrime.

V asi najznámejšom vedeckom článku skúmajúcom efekty WHM sa píše (doplnok k štúdii ) že meditácia, expozícia voči chladu a  hyperventilácia+hypoxia v rámci dychových cvičení u  6 trénovaných, do intervenčnej skupiny náhodne vybraných Wim Hofákov, zvýšila hladinu stresových hormónov. Akútny stres potlačil imunitnú reakciu, prejavujúcu sa ako zápalové procesy, na do krvi vstreknuté bakteriálne toxíny (z Escherichia coli). Intervenčná skupina mala vďaka tomu oproti kontrolnej skupine menej výrazné „chrípkové“ symptómy.

Zdroj: http://www.pnas.org/content/pnas/111/20/7379.full.pdf

To mimochodom neznamená, že vďaka Wimovi  neochoriete pri expozícií voči baktériám, ako to niektorí zvyknú dezinterpretovať. Znamená to len, že sa pri strese nespustí liečivá reakcia tela v podobe zápalu. Že akútny stres napríklad v podobe intenzívneho cvičenia potláča imunitnú reakciu však nie je prekvapením, ale známym faktom.

S výnimkou niektorých autoimunitných ochorení sú zápal a chorobné prejavy žiadúcou reakciou imunitného systéme na objektívnu hrozbu. Povedané inak, zápal je v prípade bakteriálneho útoku môj najlepší kamarát. Podobný efekt na potlačenie imunity môže mať napríklad aj chronický stres v práci alebo pretrénovanie. Potom sa človek rozpadne na dovolenke alebo po sezóne.

Tu dali Wima Hofa a kontrolných pokusných králikov po schladení do MRI a potom do CTčka aby zistili, že WHM a jej  stimulácia sympatika je skutočne formou akútneho stresu. Okrem toho podľa aktivácie príslušných oblastí mozgu zistili, že sa Wim Hof počas pobytu v chlade sústredí. Aj mňa prekvapilo, že poriadnu aktiváciu hnedého tuku v experimente nepotvrdili a Wim Hof ju mal dokonca výrazne nižšiu než „obyčajní ľudia“  v kontrolnej skupine.

„Vedecké dôkazy“ o zvýšenom mentálnom výkone, porazených civilizačných ochoreniach, vyliečenej erektilnej dysfunkcii či dlhodobom pozitívnom vplyve na zdravotný stav zatiaľ neviem nájsť. Napriek tomu sám verím, že vplyv na zdravotný stav bude skôr pozitívny. Rýchle dýchanie (hyperventilácia) a následné držanie dychu (hypoxia) stimulujú sympatikum. Studená voda je ďalšia forma akútneho stresu. Wim Hofova metóda je vedecky potvrdený akútny stres. Ten je fajn, keďže vie rozhýbaním stresovo-relaxačného systému potlačiť ten chronický stres, ktorého máme príliš. Na akútny stres však netreba studenú vodu či rýchle dýchanie. Podobné efekty dosiahnete ak vybehnete v robote prudko do schodov. Ja za po akútny stres chodím do sauny, otužujem, behám, bikujem a potápam.  Jeho pozitívny vplyv však stále považujem skôr za jednu z hypotéz a nie „vedecky dokázaný“ všeliek.

Tip –  ako pri Wim Hofovej metóde prežiť

Po rýchlom alebo hlbokom dýchaní nikdy neponárať dýchacie cesty do vody a zadržiavať v nej bez pozorného a poučeného dohľadu dych. Ľudia to napriek varovaniam robia. Viacerí už zomreli. Po praktizovaní WHM a jeho online kurze sa takmer utopil napríklad aj hosť Tima Ferrissa Josh Waitzkin. Bohužiaľ viem aj o  prípade na Slovensku.

Ako cvičený zadržiavač dychu viem, že zadržiavanie dychu vo vode bez dohľadu je smrteľná chyba. Existuje ešte nebezpečnejšia vec. Ak človek hyperventiluje – napríklad  v rámci WHM a potom skúša, koľko vydrží vo vode bez dychu. Hyperventiláciou dostane zo seba veľa CO2 a tým vypne nutkanie k nádychu. Zaspí ani nebude vedieť ako. Ak je vo vode sám, tak navždy.

Text je úryvok z mailového newslettera „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k  viac než 3 300 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Diabol cukor

Zaručená pravda

10 týždňov jedol namiesto normálnej stravy sladkosti zo supermarketu. Schudol 12 kíl (na necelých 80 kg) a podľa krvných testov si polepšil aj zdravotne.

41 ročný dietológ Mark Haub, profesor na Kansas State University namiesto normálneho jedla konzumoval každé tri hodiny koláčiky Twinkies, čipsy Doritos, keksy Oreo a iné sladkosti. Spolu maximálne 1800 kalórií za deň. Niekedy to zalial proteínovým shakeom a dal si multivitamínovú tabletu. Doma sa za novú diétu hanbil a nechcel ísť zlým príkladom pre deti. Na spoločnej večeri preto jedol namiesto koláčikov pro forma trochu zeleniny. Minimálne dve tretiny kalorického príjmu ale každý deň pochádzali z toho, čo by väčšina nutričných poradcov označila za odpad. Úroveň fyzickej aktivity sa nezmenila. Cieľom experimentu bolo ukázať, že množstvo kalórii a nie nutričné zloženie stravy sú dôležité pri chudnutí. Zlepšenie zdravotných ukazovateľov prekvapilo aj samotného profesora. Okrem hmotnosti mu klesol aj krvný tlak a o 20 % LDL cholesterol . „Dobrý“ HDL cholesterol naopak vzrástol o 24 %, krvný cukor klesol o 20 % a triglyceridy o 39 %.

O keksíkovej diéte nepíšem preto, že nabádam jesť takýto odpad. Neodporúča to ani samotný Haub. Považujem to za ilustráciu dôležitosti individuálneho prístupu a experimentovania. Pri zaručených receptoch a konečných pravdách v tak komplikovanej oblasti ako je strava, je treba byť neustále podozrievavý.

Diabol cukor

Sám sa vyhýbam priemyselne vyrábaným potravinám a produktom, do ktorých je pridávaný cukor. Ich konzumácia je zrejme nielen nezdravá, ale ich nastavenie chutí, konzistencie a zloženia nabáda k prejedaniu. Väčšina ľudí konzumuje cukru priveľa.

No netreba sa prehupnúť ani do druhého extrému, v ktorom varený zemiak na tanieri vyvolá zdesenie a dávivý reflex.  Ani cukor nie je diabol. V našom svete je všetko komplikované. Škatuľkovanie na dobré a zlé je len pomôcka na uľahčenie rozhodovania. Viem o čom hovorím, napísal som „Zlé peniaze“.

A chudnúť sa dá aj na cukroch. Skúste týždeň nejesť nič  iné len zemiaky v ich akejkoľvek podobe. Bez masielka, syru alebo iných maškŕt. Len soľ a maximálne olivový olej. Schudnete a budete sa cítiť lepšie napriek tomu, že zemiak je hlavne zložený cukor.

Napriek tomu, že extrémne nízky príjem cukru a ketóza  môžu byť užitočným terapeutickým nástrojom na rôzne problémy (toto je dobrý zdroj informácií ku ketóze) , dlhodobé extrémne obmedzovanie cukru v jeho rôznych podobách prináša viacero rizík. Okrem zmeny mikrobioty vyhladovaním niektorých druhov baktérií v tráviacom trakte to môžu byť aj problémy s nedostatkom hlienu (ten je zložený z glykoproteínov – teda najmä cukru) na slizniciach a z toho vyplývajúce zápaly (suché oči, vyrážky, infekcie dýchacích ciest, zápaly čreva a priepustnosť jeho steny) a možné zvýšené riziko rakoviny čreva.

Zmenšená vrstva hlienu na črevnej stene vedie k zápalom a priepustnosti črevnej steny. Prebraté z perfectheathdiet.com

Nedostatok cukru znižuje aj recykláciu vitamínu C v tele a ľudia na nízko-sachcaridových diétach preto častejšie trpia jeho nedostatkom, rovnako ako nedostatkom selénu a glutatiónu. Mesiace trvajúca low-carb diéta môže navodiť chronický stres, ktorý sa prejavuje poruchami hormónov štítnej žľazy alebo zvýšeným kortizolom a kolísavým krvným cukrom. Keď som sám kedysi držal nízko sacharidovú diétu, meriaval som si preto každé ráno na lačno krvný cukor glukomerom. Pri prechode na takýto druh stravovania ešte treba dať pozor na stratu elektrolytov, ktoré odídu spolu s z tela odchádzajúcou vodou. Ak na to zabudnem a takúto stratu solí nekompenzujem, bolieva ma hlava z dehydratácie. A ešte spomeniem zvýšené riziko vzniku  obličkových kameňov.

Dôležitejšie, než hanobenie konkrétnych potravín je často konzumované množstvo. Keď je človek priveľa, potom mu nepomôže, ani že je „zdravo“.  Budúci týždeň, na Popolcovú začína tradičný Veľký post.

Kto sa pridá?

 

Text je úryvok z mailového newslettera „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k  3 196 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Experimentujte – ide o (váš) život

Kedysi som myslel, že káva mnou nepohne. Že kofeín u mňa stratil stimulačný efekt. Že ju môžem piť na litre pred spaním.

Myslieť si nie je to isté ako vedieť. Nakúpil som dva druhy kávy – s kofeínom a bez. Kolega ich v mojej neprítomnosti prebalil do dvoch identicky vyzerajúcich vrecúšok. Až na písmená M a F,  ktorých význam mi neprezradil. Dva mesiace som si meral reakčné časy po tom, ako som pil kávu pripravenú z náhodne vybraného vrecka, zrejme kofeínovú kávu v kaviarni alebo žiadnu kávu. Zozbierané dáta som vyhodnotil bez toho, aby som vedel, kde bolo skryté placebo. Podľa dlhších reakčných časov som dospel k správnej predpovedi, že decaf bol vo vrecúškach označených M. Dovtedy som podľa chuti tipoval skôr F.

Rozdiel medzi spracovaním kofeínu môže byť u ľudí až 40-násobný. Aj bez analýzy DNA a detailnej štúdie môjho metabolizmu som zistil, že vo vzťahu ku kofeínu som skôr „pomalý metabolický typ“. Táto dnes extrémne populárna droga okrem mnohých zdokumentovaných pozitív preto pre mňa zrejme prináša aj niektoré riziká. Kávu neskôr po obede v snahe o kvalitný spánok preto už obmedzujem.

Podobne ako kávu som testoval viacero iných intervencií. Vplyv vegánskej diéty na krvné testy alebo reakčné časy, efekty omega-3 mastných kyselín z rýb alebo ľanových semien, dopady stresu, či už v podobe dovolenky alebo státia v práci. Či a ako na mňa funguje prerušované hladovanie, low-carb diéta, rôzne cviky alebo tipy na zlepšovanie produktivity. Či znižuje konzumácia cukrovej vody alebo jedenie so štipcom na nose hlad.

Experiment nemusí byť vôbec sofistikovaný. Zlepšiť život môžu aj banálne zmeny. Zlomiť zabehané zvyky nie je ľahké, no ak človek investuje trochu vedomého úsilia ide to. Stačí niečo skúsiť a pozorovať efekty. Či je lepšie. Je jedno či ide o placebo. Placebo fungujúce individuálne je lepšie ako všeobecne platná, no lokálne zlyhávajúca „pravda“. Aj identické jedlo má rozdielnu nutričnú a kalorickú hodnotu pre dvoch rozličných ľudí. Oficiálna veda zatiaľ popisuje len drobný výsek sveta. Dôkladného vedeckého výskumu, ktorý niečo finálne potvrdí alebo vyvráti sa mnohí z nás aj tak nedožijú. Osobná skúsenosť cez experiment  navyše imunizuje voči rôznym prechodným módam v stravovaní či prístupoch k životnému štýlu.

Pripravte sa však na žiarlivé výhrady „expertov“. Tieto pokusy s jediným králikom nespĺňajú poučky ideálneho experimentu, ktoré ich naučili v škole. „Vyvodzovať závery z takéhoto „experimentu“ je absolútne bezcenné“ reagoval diskutér na sociálnej sieti. Vraj nekontrolujem všetky premenné a nie som nestranný. Mal PHD z ekonómie. Mnohí z  majstrov sveta v regresiách žijú izolovaní od kauzálnej hustoty a špinavej komplexity bežného života. Nechápu kontext. Ambíciou nie je Nobelova cena, publikácia ani citácia. Cieľom je poraziť ekzém, odstrániť bolesť hlavy alebo aby sa človek konečne dobre vyspal. Nájsť niečo, čo funguje mne, tu a teraz.

Experimenty jednotlivcov ale majú potenciál posúvať aj tú „skutočnú“ vedu. Dáta z empirického pozorovania nie sú bezcenné. Prinášajú prekvapenia a nové otázky. Na rozdiel od mnohých teórii nesú informáciu. Klesajúce transakčné náklady a exponenciálne rastúci počet interakcií v spoločnosti menia aj vedu. Aj tá sa postupne decentralizuje a strážcovia brán slabnú. Dochádza k jej Wikipedizácií. Najchytrejších expertov z jednotlivých oblastí má každý experimentátor po ruke, na vzdialenosť jedného emailu. Skúste to, väčšina odpíše. To si tú vedu už môže robiť hocikto?

Text je úryvok z mailového newslettera „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 3 000 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Duch, hmota a placebo

Na rozvrátenie krehkej mentálnej rovnováhy v nepriateľskom prostredí niekedy stačí jedna zlá myšlienka. Ľahký ponor zmení panikáriaca hlava na boj o prežitie. Zo zrelaxovaného nádychového potápania sa zrazu stane adrenalínový šport často s nepríjemným koncom.

Nováčikom hovorím, že freediving je hlavne „o hlave“. Výkony nádychových potápačov najčastejšie nebrzdí telo, ale myseľ. Poznám mnohých, ktorí na nádych v bazéne záplavu úctyhodné diaľky. Keď ale spod nich zmizne bezpečie bazénových kachličiek, pohľad im padne do zlovestnej hlbokej tmy a z tela nedostanú ani zlomok svojich fyzických maxím.

O zásadnom vplyve mysle na telo ma preto nik nemusí presviedčať. Podivuhodné je, ako málo zostalo z „ducha“ v dnešnej vede. Posledné polstoročie je čoraz prísnejšie materialistická. Myšlienka či emócia je redukovaná na jej chemicko-fyzikálny prejav. Ako by názov hormónu či neurotransmitera stačil. Liečime najmä telo, na hlavu sa často zabúda.

Napriek tomu sa duch z medicíny úplne nevytratil. Akurát má rôzne krycie mená. Jedným z nich je placebo.

Placebo efekt, pôsobí tým viac, čím je liečba drahšia a dramatickejšia. Sladká pilulka bez účinnej látky funguje lepšie, keď je v draho vyzerajúcej krabičke a stojí veľa peňazí. Zdravotníctvo „zadarmo“ nás tak zrejme pripravuje o časť efektivity liečby. Ešte lepšie než tabletky fungujú invazívne zákroky – ako placebo injekcia či placebo operácia. Na znižovanie bolesti dokonca funguje aj placebo-krém, ktorý človek nikdy nepoužil, len ho má pri sebe vo vačku.

Sila ducha v podobe presvedčenia nemá dôležitý vplyv len v medicíne. Je súčasťou mnohých kvalitných spotrebiteľských zážitkov. Opiť sa dá aj z placebo alkoholu a drahé víno chutí tak dobre aj vďaka tomu, že je drahé.  Stradivárky znejú úžasne. Zvuk drahých huslí za milióny dolárov preferujú tak špičkoví huslisti, ako aj ich poslucháči. Za predpokladu, že vedia, že sú to stradivárky. Inak sa nechajú zlákať zvukom nových nástrojov.

Ak priznáme silu ducha a viery v liečebných procesoch, potom sa len ťažko dá chápať militantný prístup niektorých expertov k alternatívnej medicíne ako druhej voľbe.  Aj keby niektoré jej postupy fungovali „len“ na základe placebo efektu. Ten je v podstate dokonalým liečebným postupom. Funguje a nemá vedľajšie účinky. Nehovoriac o tom, že tá „skutočná“ medicína sama používa množstvo liekov a  výkonov, ktoré nemajú dokázaný pozitívny účinok v randomizovaných, kontrolovaných štúdiách.

Ako a prečo pôsobí viera v liečbe? To nik zatiaľ presne nevie. Fascinujúca je hypotéza, že placebo funguje prepnutím spínača imunitného systému, ktorý máme v hlave.

Samotná imunitná reakcia je nákladná na zdroje a počas nej je preto organizmus zraniteľný. Na jej spustenie sa zrejme vyvinul mechanizmus, ktorý potrebuje signály na ubezpečenie, že sa organizmus nachádza v bezpečí a má dostatok zdrojov. Že si môže dovoliť ochorieť.

Sibírsky škrečok, ktorému v laboratóriu svetlami simulujú krátke dni a dlhé noci zimy existujúcu stredne vážnu infekciu nerieši. Plnú imunitnú reakciu spustí (ochorie) až po zmene osvetlenia, ktoré navodzuje dojem prichádzajúceho leta bohatého na zdroje potravy.

Poznám to sám. Niekedy po stresujúcich deadlinoch a období intenzívneho pracovného vyťaženia ochoriem hneď po odchode na dovolenku. Až keď sme subjektívne v bezpečí a akútny stres pominie, telo si môže dovoliť začať opravovať samé seba napríklad horúčkou. „Nemám čas ochorieť.“ platí doslova. Ak si ten čas človek v chronickom strese nenájde roky, tak malé problémy môžu prerásť do závažných ochorení, ktoré sú nezvratné.

Placebo môže byť teda signálom na spustenie samoliečebného procesu. Starostlivosť blízkych osôb alebo drahý liek či dramatický zákrok lekára signalizuje, že o človeka bude postarané. Telo sa nemusí venovať prežitiu, obrane a zháňaniu zdrojov. Môžeme sa „opustiť“  a naplno investovať do boja s ochorením. Zdá sa, že potrebu z detstva, aby nám niekto „pofúkal bobo“ s vekom nestrácame. V dospelosti túto funkciu akurát namiesto mamy plnia lekári, ich pilulky či skalpely.

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 2 800 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Vegan Diet Slows Down My Brain – Revisited & Confirmed

I do (paleo) vegan fast every year. I eat ad libitum, but no animal foods. Gluten and refined plant oils are also excluded, as they are during the rest of the year.

The fast is a welcome stressor and forces some variability into my eating habits. It is also an opportunity to assess effects of various types of foods on my brain.

This year’s 42 days fast confirmed findings from the last year.

Going vegan hurts my choice reaction times. The mean reaction time deteriorated by more than 4 milliseconds. Almost one standard deviation move (5.9 msec.).

My condition worsened with time. Note the sharp drop in the reaction times immediately after the animal foods reintroduction. The negative measured effect as well as subjective weakness and clouded mind went away immediately after the first steak.

The graph shows the average time of every finished set of my choice reaction times test. Red dots are the test sets during intervention, blue during control months. The black trend line is a 7 day (14 sets) moving average.

Naboso

Šli spolu ráno výťahom v biznis centre. Sami dvaja. Ospalý štyridsiatnik v obleku ho šacoval. Odvrchu dole. Keď mu zrak padol na chodidlá s výkrikom „Uaaáááááááááááááá… do p….i!“ vydesene odskočil. „Sorry, zdalo sa mi, že máš ohorené nohy.“ vysvetlil, keď sa spamätal. Kravaťáka rozhodili čierne barefoot FiveFingers topánky, od spoločnosti Vibram. Ktovie, možno efekt prekvapenia zosilnili zvyškové drogy v jeho systéme.

Túto historku mi v roku 2012 rozprával známy, ktorého tiež z „civilizovanej spoločnosti“ zlákal svet naboso. On sa (na rozdiel odo mňa) vo FiveFingersoch odvážil aj do mesta.

Na sociálnej sieti som sa tento týždeň dočítal, že dospelí chlapi by nemali chodiť vo flip-flopoch (žabkách) do centra. Vraj sa to nepatrí. Tak som si na  jeho príbeh spomenul.

Súčasné, lokálne normy stále považujú odhalenie nôh na verejnosti za niečo nepatrične živočíšne. Mimo plavárne či iné, pre nahotinky vyhradené priestory, sa to nehodí. Týka sa to prekvapivo hlavne mužov.

Dámy môžu svoje nohy v lete vystavovať na široký obdiv kade tade, bez spoločenskej penalizácie. Aj keď ani im spoločnosť nedovolí rozbaliť to úplne: „Niektorí vyhadzovači ma nepustia do barov alebo reštaurácií.hovorí Britka Bea Marshall. Zranenia pri behaní ju donútili skúsiť to naboso. Prepadla tomu a nechce sa vrátiť. „Tak som si vyrobila také pásiky, ktoré si lepím na vrch nohy. Potom to vyzerá, ako by som mala sandále a zrazu nikto nič nepovie.“ „V Národnej galérií ma požiadali, aby som sa obula alebo odišla. Keď som sa spýtala prečo, povedali, že to je neúctivé. Netuším prečo. Keď som navštívila memoriál 9-11 v New Yorku, nechceli ma pustiť dnu. Chcela som tam ísť, tak som si musela kúpiť flip-flopy. Bolo to čudné.

Pritom donedávna sme chodili bosí všetci. Možno práve preto tie podivné tenzie dnes. Prvé topánky slúžili nielen na chodenie,  ale aj ako statusový, spoločenský signál. Prezrádzali pôvod, majetok, spoločenské postavenie a koaličný potenciál nositeľa. Aj preto sa stali normou. Bosá noha jej porušením. Opačným, varovným signálom. Pozor sedliak!

Doslova. Ilustruje to krajina, kde spoločenskú signalizáciu chodidlami dotiahli do extrému. V Číne v 19. storočí mala zväzovaním chodidiel znetvorené nohy polovica všetkých žien. V najvyšších sociálnych vrstvách takmer 100 %. „Kuk na moje znetvoreného nôžky. Môžem si to dovoliť. Som panička, nemusím drieť na poli.“ Mať prirodzené, funkčné nohy sa tam pre dospelú ženu nepatrilo.

Svet sa ale mení. Opálená pokožka, kedysi prezrádzajúca robotu na poli a nízky spoločenský status, sa už dlho nezakrýva púdrom. Naopak. Dnes signalizuje skôr drahú dovolenku alebo závideniahodný životný štýl s časom na opaľovanie. Rastúce bohatstvo robí zázraky. Oslobodzuje z farmárskej hierarchie, ľudia sa vracajú k slobodnejšej podstate. Cestujú, porovnávajú, menej akceptujú formálne autority.

Z nevoľníctva sa oslobodzujú aj nohy. Niekde pomalšie, inde rýchlejšie. Závisí od histórie a lokálnych podmienok. Kým v Grónsku sa to asi nikdy nepodarí na Novom Zélande sú blízko. Nie je tam problém stretnúť bosých ľudí v centre mesta, nákupnom stredisku ani banke. Deti chodia bosé do školy. Nik nezíza ani sa nesmeje. Napriek spoločnej kráľovnej sa tam úcta už neprejavuje topánkami.

Na naboso, „ohorené nohy“ alebo aspoň flip-flopy sa teším celú zimu, keď nohy väčšinu dňa väzním v topánkach. FiveFingers používam na behanie a pohyb mimo mesta. Do mesta a na stretnutia, kde možno očakávať prísnejšie civilizačné normy volím topánky,  ktoré sa aspoň čo naviac blížia pohybu naboso. Majú tenkú podrážku, žiadny podpätok a umožňujú roztiahnutie prstov.

Vedu tu nateraz vynechám. Aj tak nie je ustálená. Na jednej strane promotéri nepripúšťajúci nevýhody. Na druhej horliví odporci, vzývajúci boha technologického pokroku. V tomto prípade ale potrebujem dôkazy za, nie proti topánkam. Moju nohy vyvíjala evolúcia milióny rokov. Vďaka tomu, že výborne fungujú, moji predkovia ušli levom, uštvali vysokú zver a predbehli konkurenciu na trhu partnerov. Že to zlepší inžinier na oddelení vývoja obuvníckej firmy bez toho, že by niečo iné pokazil je síce možné, no málo pravdepodobné.

Po vs. pred

Ja som si pomohol základným vedeckým nástrojom:  experimentom. Stačí sa vyzuť a rozhodnúť sa sám.

Predstavte si, že celý život musíte nosiť hrubé, zimné rukavice. Úzke palčiaky, ktoré tlačia prsty dokopy a v ktorých sa potíte. Jedno ráno skúsite vyjsť do sveta bez nich. Prsty najprv neviete poriadne používať. Koža, svaly a šľachy nie sú zvyknuté na odery či namáhanie.

Na druhej strane konečne idú roztiahnuť prsty, upraviť držanie tela a možno spoznávať chodidlami svet. Rôzne druhy povrchov, tvarov a teplôt. Je v nich množstvo nervových zakončení a topánkami sa pripravujeme o ich neustálu stimuláciu. Chodenie naboso je nekonečná masáž chodidiel zadarmo.

Kým beh v teniskách je pre mňa bez podcastu alebo brutálneho stúpania nuda, beh „naboso“ je úplne iná disciplína. Okrem iného našľapovania a držania tela sa musím sústrediť na cestu, kľučkovať, preskakovať, tancovať.

Pozor, nesľubujem vašim nohám raj na zemi. Nekonečnú mladosť, svetové rekordy a absenciu zranení. Naopak. Na začiatku, najmä ak človek nie je extrémne trpezlivý, to bude bolieť. Členok som si v živote vytkol dva krát. Oba razy to bolo vo vysokých, spevnených topánkach proti jeho vytknutiu. Za 7 rokov, odkedy som kúpil moje prvé Fivefingers behám a robím túry takmer výlučne „naboso“ zatiaľ nie. Je fascinujúce ako sa noha vie roztiahnuť, jednotlivé prsty na nohách aktívne pracovať a znížiť pravdepodobnosť vyvrtnutia, keď jej to dovolíme. Na druhej strane nakopnutých palcov už pár bolo a aj vykĺbený malíček si viem napraviť. A píšem tu o normálnom používaní nôh, nie o 10 kilometrovom behu po rovnom asfalte. To naši predkovia tiež nerobili.

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 2 700 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Topenie vyzerá dramaticky len vo filmoch

„Neutop sa.“ povedal kolega, keď som odchádzal z práce. Dobrý freediver je starý freediver. Na kurzoch sa snažím zdôrazňovať najmä bezpečnosť. Učím tam aj veci, ktoré by mal vedieť každý. Nielen tí, čo sa potápajú dobrovoľne.

Foto: Michal Lindner

Začína sezóna oddychu pri vode, preto pár jednoduchých rád. Nikto z topiacich sa laikov, ktorých som mal tú česť zachraňovať, nevydal zo seba ani hlások. Žiadosť o pomoc signalizoval len jeden. Natiahol ruku v snahe naznačiť mávanie predtým, než sa stratil pod vlnou. Ich problém som vždy musel vydedukovať sám z kontextu situácie. Neschopnosť dostať sa z prúdu, márny boj s vlnami alebo skĺznutie pod hladinu po neúplnom vynorení. Najčastejšie ich prezradili vydesené oči.

Topiaci sa topí. Bojom o život je naplno zamestnaný. Žiadať o pomoc zvyčajne nemá čas ani silu. Preto sa pozerajte okolo seba. Vnímajte čo robia ľudia vo vode. Najmä deti. Keď sa vám čokoľvek nezdá, rovno zasiahnite. Bez oficiálnej žiadosti. Prinajhoršom z toho bude trápna situácia alebo nová známosť. Prinajlepšom zachránite život. Nespoliehajte sa na ostatných. „Ak by sa henten skutočne topil, niekto by predsa niečo spravil! “ Kamarát vytiahol polo-utopené dieťa z bazéna, kde bolo toľko ľudí, že sa tam takmer nedalo stáť.

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k takmer 2 700 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Maslo na hlave

Tuko-fóbia mi bola vždy podozrivá, maslo som miloval. Rastlinné náhrady masla ignoroval. Napriek tomu, že „sa ľahko roztierajú“. To je argument relevantný pre vosk na topánky a nie potraviny.

Nedávno sa hlavný prúd otočil späť k mojim zákopom. Veda sa pomaly vracia z extrému, odborníci a verejná mienka za ňou cupitajú. Saturované tuky už nie sú diablom, množia sa dôkazy, že ich nahrádzanie cukrami alebo niektorými nenasýtenými tukmi narobilo viac škody než osohu.

Netreba to ale prepáliť do druhého extrému. Tuko-fóbiu by nemala nahradiť tuko-fília. Masla jem dnes menej ako kedysi. Bezbrehú lásku nahradil odmeranejší prístup.

Spozornel som, keď prekvapili štúdie o rozličnom efekte mliečneho tuku na LDL cholesterol podľa toho či pochádza z masla alebo smotany. Pravidelné krvné testy mi potvrdili, že moje cholesteroly reagujú na stravu. Zároveň sa zdá, že rastúca početnosť LDL častíc a ich náklad skutočne zvyšujú kardiovaskulárne riziko.

Nedávno o zmene postoja k maslu napísal aj Stephan Guyenet. Uvádza ďalšie štúdie poukazujúce na to, že maslo na rozdiel od menej spracovaných mliečnych výrobkov ako smotana, jogurt alebo syry zvyšuje LDL cholesterol. Maslo je vo zvyšovaní LDL cholesterolu dokonca účinnejšie než mnohé nemliečne tuky. Predtým než si napustíte vaňu s maslom článok odporúčam prečítať.

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 2 600 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




Nominál vs. reál – výnos z predaja bratislavského bytu po 13 rokoch

Tento graf som mal v týždenníku.

V reálnych cenách bol akciový index NASDAQ aj po 17 rokoch v mínuse. S&P 500 za rovnaké obdobie  narástol len o 10 % percent. Ozvalo sa mi viacero čitateľov, že to nie je pravda. Graf je vraj zlý.

Aj som sa zľakol, keďže som to sám nekontroloval. Pocitovo mi to sedelo. Chybu som ale nenašiel ani po tom, ako som to sám prepočítal. Ale vraj som sa aj ja pomýlil. Potom mi to došlo. Mnoho ľudí nevie počítať reálne ceny, mýlia sa v tom aj investiční poradcovia,  dokonca aj niektoré online investičné kalkulačky to majú zle.

Ľudia potom žijú v ilúzii vytvorenej zlými peniazmi. Robia investičné, spotrebné a podnikateľské chyby. Väčšina Slovákov z nejakých príčin nemá rada akcie a nikdy ich nevlastnila. Rozdiel medzi reálom a nominálom preto ilustrujem radšej na nehnuteľnostiach. Tie milujeme.

Napríklad trojizbový byt v Bratislave so skromnou výmerou 70 metrov štvorcových. Pri priemernej cene 1 285 eur za meter sme ho v roku 2004 kúpili približne za 90 tisíc eur ( v skutočnosti korún, ale po prepočítaní na našu novú menu to vyjde takto). Teraz, 13 rokov neskôr, ho za priemerné ceny predáme. Keďže meter v Bratislave vzrástol na 1 873 eur utŕžime viac než 131 tisíc.

Koľko percent sme reálne zarobili?

Do výpočtu potrebujeme zistiť cenovú infláciu. Tá sa meria zmenou cien spotrebného koša – súhrnu vecí a služieb, ktoré nakupujeme. Cena spotrebného koša vyjadrená harmonizovaným indexom (HICP, rok 2005 = hodnota 100) za rovnaké obdobie narástla z 97 na 123 čiže o 26 %.  Cena bytu v eurách vzrástla o 41 tisíc, čo je takmer 46 %. 46 -26 = 20, reálne zhodnotenie je teda 20 %.

Nie je. Miešame totiž jablká s hruškami. Ceny bytu v roku 2004 a v roku 2017 sú v rozličných jednotkách. Eurá (resp. koruny) z roku 2004 sú inými peniazmi ako dnešné eurá. Majú za sebou vyše dekády riedenia infláciou. Z rozdielu súm v dvoch rozličných menách potom nemôžeme počítať percentá.

Aby sme dali veci do poriadku, je nutné cenu v oboch rokoch previesť na rovnaké jednotky. Napríklad na eurá roku 2004. Za pomoci inflácie vyjadrenej zmenou HICP vypočítame, že za jedno euro z roku 2004 by sme si kúpili 1,26 eura roku 2017. Ak cenu bytu pri predaji v roku 2017 upravíme na eurá roku 2004 získame 104 tisíc. Oproti kúpnej cene teda je to namiesto reálnych 20 % nárast 15,6 %.

Tak pozor na nominálne ilúzie.

 

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 2 600 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.




 

Úradnícky hrb je zvratný

Včera som sedel viac ako 10 hodín. Telo nebolo vyvinuté na toľko sedenia. A už vôbec nie na stoličke a za počítačom. Svaly chradnú, chrbtica sa deformuje. Výsledkom je úradnícky hrb, korytnačí krk a mihalnice hladkajúce monitor.

Mám pre nás dobré správy. Cvičenie skutočne funguje a nežiadúce zmeny vie korigovať. Pred pol rokom som na tomto mieste spomínal dve štúdie, ktoré merali vplyv jednoduchých cvikov na zvrátenie deformačných procesov.

Ako bývalý plavec som si vybral tú, ktorá pracovala práve s týmito športovcami. Tri krát do týždňa spolu šesť týždňov cvičili nasledujúce cviky s gumeným pásom Theraband. Cvičeniu vždy predchádzal strečing prsných a hrudných svalov, ktorých sťahovanie k zhrbenej postave prispieva.

Zdroj:suppversity.blogspot.sk

Pred a po tejto intervencii výskumníci merali vzdialenosť vonkajšieho konca kľúčnej kosti (nadplecko) od steny pri vystretom a uvoľnenom postoji. Cvičenie túto vzdialenosť pri uvoľnenom postoji znížilo v priemere o 9 milimetrov.

Zdroj:suppversity.blogspot.sk

Na Ebayi som si kúpil lacný Theraband a rovnaké posilňovacie cviky s upraveným strečingom som začal robiť aj ja. Som prirodzene lenivý typ a odmietam do života zavádzať zmeny, ktoré nemožno robiť navždy. Namiesto troch opakovaní série zo štúdie som pri každom cviku robil sériu jednu a do zlyhania. Znamená to, že som ťahal kým to šlo. Keď to nešlo už som len držal, keď sa už nedalo, tak som pustil. Takto mi celé cvičenie aj so strečingom nezaberie viac ako 5 minút. To je cena, ktorú som za menší hrb ochotný platiť.

Nestihol som sa zmerať v plánovanom čase a zo 6 týždňového experimentu bol zrazu 210 dňový (spolu 71 cvičení). Funguje to. Pri uvoľnenom postoji sa mi znížila vzdialenosť pleca od steny priemerne o 8 mm.

Cvičiť, cvičiť a cvičiť.

Text je úryvok z mailového týždenníka „Zlé peniaze, dobrý život“. Pridajte sa k viac než 2 500 odberateľom, ktorí ho pravidelne koncom týždňa dostávajú do schránky a nechajte nižšie svoju mailovú adresu.